Vnímame nepretržite, chcene aj nechcene. Vnímame, keď prichádzame do kontaktu s niečím alebo s niekým, keď stretávame niečo alebo niekoho.
Stretnutia sú pevnou súčasťou našich životov. Stretávame sa doma, v práci aj vo voľnom čase. Keď si spomenieme na také stretnutie, počas ktorého sme sa cítili dobre do tej miery, že sa nám z neho nechcelo odísť (a predpokladajme, že ani tomu, s kým sme sa stretli), ako by sme ho charakterizovali?
Odpovedí na túto otázku je určite viacero, napríklad: „Mali sme sa o čom rozprávať,“ „Rozumeli sme si,“ „Našli sme spoločné riešenie,“ „Dobre sme sa zasmiali,“ prípadne: „Zaspomínali sme si na staré dobré časy.“
Bez ohľadu na to, či to bolo stretnutie priateľov, kolegov z kancelárie, bývalých spolužiakov alebo dvoch zamilovaných, spoločným menovateľom onej skúsenosti bola láska príznačná pre ten ktorý druh vzťahu. Že komunikačným kanálom tej lásky boli slová? Iste. Gestá? Pravdepodobne. Možno aj chvíľkové mlčanie? Možno. Ak onen pekný zážitok skúmame ešte ďalej, dostaneme sa ku kvalite, ktorú označujeme slovom vnímavosť (lat. perceptio, gr. αἴσθησις).
Vnímame dvojstupňovo. Prichádzajúce podnety zachytávame najprv vonkajším zrakom a sluchom, teda zmyslovo. Ale omnoho dôležitejšia, priam kľúčová (nielen) pre kresťana je vnímavosť vnútorného zraku a sluchu. Vnímavosť – prístupnosť a otvorenosť voči prijímaniu toho druhého, ako aj schopnosť pochopiť ho – napriek tomu nenájdeme na zozname božských ani ľudských čností.
Koncepciu vnímavosti rozpracováva dielo írskeho filozofa a biskupa Georgea Berkeleyho (1685 – 1753), ktorého základným tvrdením je Esse est percipi (vel percipere) – Byť znamená byť vnímaný (alebo vnímať). Berkeley, vychádzajúc z tohto tvrdenia, ako jeden z mála učencov svojej doby dokázal Božiu existenciu. Čím by tento výrok mohol byť aktuálny dnes pre nás?
Prvá časť výroku „Byť znamená byť vnímaný“ je lákavá azda pre každého, keďže naznačuje, že my sme tí, ktorí majú byť v centre pozornosti svojho okolia. Veľakrát naozaj potrebujeme povzbudiť, utešiť, vyrozprávať sa či zdieľať svoju radosť a nadšenie z niečoho. A je to úplne v poriadku, ale rozhodne to nesmie zostať iba pri tom.
Hlavnou úlohou predovšetkým človeka, ktorý sa snaží kráčať s Bohom, má byť neochabujúca snaha uskutočňovať druhú časť filozofického výroku „Byť znamená vnímať“, pričom v rámci krásy stvorenia najviac máme vnímať toho druhého. Aby som mohla premostiť na ďalší odsek, priam sa mi núka floskula „ľahko sa to píše, ale neľahko…“, no nedá mi pokračovať ňou, lebo ani len písať sa to nepíše ľahko! Preto mi hneď dovoľte uviesť príklad osoby, ktorá nám najlepšie ukazuje dôležitosť vnímavosti pre náš život. Je ňou Presvätá Bohorodička.
Keď Mária vyslovila svoje: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova,“ (lat. Fiat mihi secundum verbum tuum; gr. γένοιτό μοι κατὰ τὸ ῥῆμά σου; Lk 1,38) ukázala nielen poslušnosť voči Bohu, ale čo je možno ešte dôležitejšie, svojím ÁNO zjavila vnímavosť voči Božiemu plánu s jej životom.
Mária vďaka svojej vnímavosti iniciovala aj začiatok Ježišovho verejného pôsobenia. Stalo sa tak na svadbe v Káne Galilejskej, kde si všimla znepokojených obsluhujúcich a upozornila Ježiša na nedostatok vína. Ježiš jej síce odpovedal, že jeho hodina ešte nenastala, no napokon vykonal prvý zo zázrakov – premenil vodu na víno (porov. Jn 2,1-11). Mária bola prítomná a vnímavá aj vtedy, keď sedela v maštali pri jasličkách (porov. Mt 2,11) i keď stála na Golgote pod krížom (porov. Jn 19,25). Ako môžeme nasledovať takýto vznešený vzor v každodennom živote?
Vnímavosť voči druhým si môžeme pestovať celkom nepatrným, zato účinným spôsobom. Som presvedčená o tom, že podobne ako strelné modlitby – krátke požehnania, prosby či vďaky vyslovené hoci iba v mysli podľa situácií a okolností, s ktorými sa počas dňa stretávame –, môžeme uskutočňovať aj niečo ako strelné dobré skutky vnímavosti.
Môže to byť pohľad, ktorý darujeme prehliadanému chudobnému na ulici, prizvanie kolegyne na spoločný obed či prisadnutie si k dieťaťu, keď sa hrá. Ale predovšetkým má to byť ochota pozerať sa na toho druhého vnútorným zrakom a počúvať ho vnútorným sluchom, aby to stretnutie za rodinným stolom, v parku na lavičke či v kaviarni bolo stretnutím, z ktorého sa ani nám, ani tomu druhému nebude chcieť odísť.
Pretože byť vnímavý znamená milovať. A milovať vo svojom živote znamená žiť svoj život s Bohom a tým (inakšie, a predsa podľa vzoru filozofa Berkeleyho) dokazovať svojmu okoliu Božiu existenciu.
