Pri premýšľaní nad odkazom solúnskych bratov, velikánov viery a kultúry, začnime vierou. Viera sa dnes chápe ako osobný vzťah s Bohom. Predovšetkým mladým ľuďom pripomínal pápež Benedikt XVI., v čom je jadro kresťanskej viery: „Kresťanstvo je nie morálny systém, je to stretnutie s udalosťou – osobou Ježiša Krista, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a […]
Pred časom som písal článok o Jankovi Silanovi, farárovi a spisovateľovi, ktorý bol nesmierne plodným básnikom, a to aj napriek tomu, že bol takmer slepý. Sám o sebe napísal, že hoci telesný zrak má slabý, Stvoriteľ mu to vykompenzoval iným spôsobom, totiž, že vidí srdcom.
Moderná doba má veľa ponúk. Ukazuje tisíc ciest, ako naplniť svoj život, no zároveň má milión alternatív, ako svoj život premrhať, ako si ho nechať pretiecť pomedzi prsty. Vieme sa utopiť v nezmyselnej, no, paradoxne, aj v zmysluplnej práci. Vieme sa na smrť unaviť a zabudnúť na seba do tej miery, že ten malý ubitý človiečik v nás začne volať o pomoc. Ozýva sa chorobami, smútkom, vyhorením. Liek má nemecký benediktín Anselm Grün.
Čítať tento nadpis je pre úprimne veriaceho katolíka istotne nie menšie pohoršenie ako pre samotného autora, ktorý toto slovné spojenie vytvoril. Čo ma takýto nadpis robiť v katolíckom médiu?
Kardinál François Bustillo napísal knihu, ktorú adresoval kňazom, no jej čítanie prospeje každému veriacemu človeku. Kniha je návodom, ako do sveta chaosu vniesť pokoj a disciplínu, ako nanovo objaviť dobro v sebe aj v iných ľuďoch a ako sa naučiť milovať svoju službu inému človeku.
Pri pohľade na miesta, kde sa nespravodlivo prelievala či prelieva ľudská krv, je namieste pýtať sa, kde sa berie v človeku všetko to zlo. Pre ľudské zlo existuje viacero vysvetlení, odpovedá naň filozofia i teológia. Ak chceme byť pravdiví, dôveryhodné vysvetlenia nesmú zlo nikdy ospravedlňovať, relativizovať ho, ani ho vydávať za človečiu prirodzenosť.
Pri rýchlo prebiehajúcich zmenách v živote súčasnej spoločnosti mnohým z nás znejú slová ako dedičstvo alebo tradícia prinajmenšom ako neaktuálne anachronizmy, patriace výlučne do učebnice dejepisu.
Taká je doba. Z každej strany počuť o tom, aká je cirkev nemotorná, zápecnícka, zastaraná. Určite ste si to všimli aj vy. Hovorí sa aj o zlých farároch. To sú tí, ktorí sa držia cirkevnej náuky a nemáva to nimi ako trstinou vo vetre – raz sem, raz tam, podľa najnovšej módy. „Veriaci farár – hotová pohroma…“