Keby Dante Alighieri dnes znova písal Božskú komédiu, nepochybne by jeden z kruhov pekla zasadil do letiskovej haly. A ak nie priamo do pekla, tak aspoň do očistca, hoci ja sám som presvedčený, že ide o číre peklo.
Je to priestor, kde človek stráca hodiny zo života v bezcieľnom blúdení pomedzi regály s cukrovinkami a predraženým alkoholom. Vzduch je nasiaknutý zvláštnym pachom, hybridom luxusu a únavy, ktorý sa mieša s vôňami duty free obchodov ako kadidlo pre moderného človeka.
Znova a znova sa vyzúvaš, vyťahuješ opasok, vykladáš veci a predkláňaš identitu. Muži v uniformách s kamennými tvárami ťa skenujú pohľadom – nie ako pútnika, ale ako možného narušiteľa. Prehľadávajú ti vrecká, niekedy vlasy, občas aj ponožky. Si vinný, až kým sa nepreukáže opak.
A jediné, čo ťa môže vykúpiť, je ten slastný tlak pod nohami, keď sa lietadlo konečne odliepa od zeme.
Lenže v Danteho verzii by tento moment nikdy nenastal. Hriešnik by bol odsúdený na večné odbavovanie, na kolobeh skenovania, vyzúvania, čakania. Stále dokola.
A predsa majú letiská zvláštny dar.
Otvárajú v nás priestor, kde sa myšlienky obracajú k tým, ktorých milujeme, a predsa s nimi nie sme, k tým, od ktorých nás delí priestor. A nie je to už ďaleko od spomienky na tých, ktorých deliť prestal iba čas; tých, čo odišli. Technológia, mobily, fotografie aj samotné lietadlá dokážu preklenúť niektoré malé vzdialenosti, zmenšiť priestory a chvíle. Ale jestvujú priepasti, ktoré nepreklenie žiadna wi-fi, žiadny signál, žiadne krídla. Tie najväčšie vzdialenosti sa dajú prekročiť len v Kristovi.
Svätý Maxim Vyznávač, teológ 7. storočia, majster kontemplatívnej hĺbky, hovorí o piatich základných rozdeleniach sveta:
- Medzi nestvoreným a stvoreným, medzi Bohom a všetkým, čo z neho vyšlo.
- Medzi neviditeľným a viditeľným, medzi anjelmi a horami, medzi dušou a telom.
- Medzi nebesami a zemou, kde prebývame.
- Medzi rajsko pripraveným priestorom a svetom, ktorý si z neho človek vydobyl.
- A napokon medzi mužskosťou a ženskosťou, Adamom a Evou, ktorých jednota bola narušená.
A hriech? Hriech je to, čo tieto rozdelenia zakaľuje a zafixuje. Je to zabudnutie na Boha. Vytvorenie falošného rozdelenia medzi svätým a svetským. Je to použitie sveta na iné účely, než bol stvorený. Je to opustenie raja. A napokon je to oddelenie človeka od človeka, muža od ženy, duše od duše.
Ale Kristus tieto rozdelenia prekonáva. Narodil sa zo ženy, a predsa bol muž. Prijal ľudské telo, a predsa ostal Bohom. V jeho bytí sa spája všetko – Boh a človek, muž a žena, duša a telo, viditeľné a neviditeľné, nebo a zem, raj a svet. V Kristovi sa celé stvorenie spája s tým, ktorý ho stvoril. A on sa stáva mikrokozmom vesmíru – nielen mostom, ale samotným stretnutím.
Byť kresťanom znamená nežiť pre seba, ale spolupracovať s Kristom na uzdravení sveta. Znie to vznešene, ale ostáva otázka: Ako sa priblížiť k druhým ľuďom? Messenger to nevyriešil. Autá nás zrýchlili, nie priblížili. Telefón spája hlasy, ale nie srdcia.
Svätý Dorotej z Gazy jedného dňa nakreslil do piesku kruh. Uprostred kruhu urobil bod. Potom povedal: „Tento kruh je svet a stred jeho stredu je Boh. Cesty z obvodu k stredu sú životy ľudí. Čím bližšie sú ľudia k stredu, teda k Bohu, tým bližšie sú aj k sebe navzájom.“
Môžeme prekonať rozdelenie medzi rajom a zvyškom sveta nielen v našej starostlivosti o celý svet, ale v tom, že svet vnímame ako dar.
Môžeme prekonať rozdelenie medzi nebom a zemou, keď požehnávame vodu na krst a olej na myropomazanie, inak povedané, keď aj tým najjednoduchším a najbežnejším látkam dávame nebeskú kvalitu a inaugurujeme ich do úlohy v príbehu našej spásy, keď voda už nie je len na umývanie riadu, ale sa mení na sviatosť, na prúd, ktorý nás nesie do večnosti.
Môžeme prekonať rozdelenie medzi viditeľným a neviditeľným tým, že rúcame falošné rozdelenie medzi svätým a svetským; tým, že si uvedomujeme, že Boh je prítomný na všetkých miestach a napĺňa všetky veci a že všetko, čo robíme, nech je to akokoľvek obyčajné, sa môže stať mimoriadnym nástrojom Božej lásky.
Môžeme prekonať rozdelenie medzi Stvoriteľom a stvorením nielen tým, že sa zmierujeme navzájom, ale že sa zmierime so životom, ktorý sme dostali, dokonca aj vtedy, ak je úplne mizerný. A tak môžeme žiť eucharistický život – život obety a vďaky – nielen v nedeľu ráno v kostole, ale v každom okamihu, v každom priestore, v každom výdychu.
Keď teda opäť stojím na letisku, vo vlaku alebo len na obyčajnej autobusovej zastávke, viem, že sú vzdialenosti, na ktoré nestačí sila mojich nôh, rúk a ani srdca. Ani 5G signál, ani nový Boeing, ale existuje jeden dotyk. Ten, ktorý sa dokáže dotknúť stredu kruhu nakresleného v Gaze svätým Dorotejom.
