Na prvý pohľad sa zdá nezmyselné zahaliť niečo, čo naďalej zostáva na svojom mieste. Prečo Rímskokatolícka cirkev v závere veľkopôstneho obdobia zahaľuje kríže?
Jednou z odpovedí je dôležitý paradox. Prekrytie navodzuje dojem vzdialenosti, ktorá chce posilniť vnímanie blízkosti. Zámerné zahalenie zvyšuje pozornosť voči tomu, čo je dočasne nedostupné. Neprítomnosť vedie k túžbe, opätovnému stretnutiu sa a k obnovenému nadšeniu a aktivite.
Interakcia s neviditeľným je známa aj z Biblie: horiaci ker, z ktorého Boh hovorí „neviditeľne“, a predsa ho možno zažiť – je taký prítomný, že si Mojžiš musí zakryť tvár a zároveň vyzuť sandále kvôli svätej pôde; oblak pri Premenení Pána, ktorý umožňuje oslovenie Boha bez toho, aby ho apoštoli videli.
V samotnej liturgii je to kadidlo, ktoré nechce len osloviť zmysly, ale v samotnom oblaku dymu na chvíľu aspoň čiastočne ukryje ľudí alebo predmety pred zrakom ostatných. Poznáme prax v liturgii dotýkať sa posvätných vecí, ako je monštrancia s Najsvätejšou sviatosťou alebo biskupské pontifikály, iba vélom, a to nielen pre ich materiálnu, ale predovšetkým pre ich duchovnú vzácnosť. Tým sa zabráni priamemu kontaktu – v tomto prípade nie s očami, ale s holými rukami –, a vytvorí sa vzdialenosť, ktorá chráni a skrýva.
Obdobne v hudbe ticho často vytvára viac napätia ako ten najhlasnejší zvuk. V literatúre získava nevyslovená myšlienka silu, pretože ponecháva priestor na interpretáciu. V architektúre môže zámerne prázdny priestor upriamiť pozornosť na to, čo je podstatné.
Od Piatej pôstnej nedele, predtým známej ako Smrtná nedeľa, Pašiová nedeľa či Nedeľa umučenia, sú v kostoloch zahalené kríže, zatvorené krídlové oltáre, dokonca na niektorých miestach sú zakryté aj obrazy Ježiša. Výrazná pašiová zbožnosť, ktorá sa ďalej rozvíjala v stredoveku, vyústila do koncepčného predĺženia Veľkého týždňa, ktorý tak začínal už Piatou pôstnou nedeľou. Biblické a liturgické texty sa pri tom zameriavajú na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sú časom prípravy spoločenstva veriacich na slávenie veľkonočného tajomstva prostredníctvom evanjeliových textov.
Kým texty sprítomňujú ľudskému uchu kríž, zakrývanie až do Veľkej noci zakrýva pred očami toto centrálne posolstvo. Práve toto napätie, ktoré vzniká pri stiahnutí sa, privádza skryté do pozornosti spôsobom, ktorý by inak nebol možný. Je to pôst očí, ktorý pozýva k novým otázkam. Pripomína sa nám, že mnohé veci v živote nie sú priamo ohmatateľné a uchopiteľné.
Až v liturgii Veľkého piatku sa v osobitnom obrade kríž po kúskoch odhaľuje a uctieva. Ak sprievod so zahaleným krížom prechádza od vchodu do chrámu k svätyni, zahaľujúce plátno na troch stanovištiach postupne pôsobivo padá za spevu „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta“ a kríž sa napokon stáva opäť viditeľným.
Jedna z možných príčin tohto zvyku zahaľovania kríža súvisí s pribúdajúcim počtom takzvaných víťazných krížov v stredoveku. V tomto období vznikali monumentálne kríže, ktoré vyjadrovali víťazstvo Krista nad smrťou na tróne kríža. Tomu zodpovedalo bohaté zdobenie krížov ornamentami, drahými kameňmi a zlatom. Prikrývanie krížov tak slúžilo na dočasné zakrytie tejto veľkonočnej nádhery, aby upriamilo pozornosť na utrpenie a tak v konečnom dôsledku urobilo veľkonočnú radosť ešte intenzívnejšou.
Koncom 13. storočia biskup William Durand z Mende v južnom Francúzsku vysvetlil zvyk zahaľovania kríža tým, že Kristus skryl svoje božstvo. Odkazoval pritom na text, ktorý sa číta dnes vo štvrtok Piateho týždňa Veľkého pôstu: „Ale Ježiš sa skryl.“ (Jn 8,59)
Vo vrcholnom a neskorom stredoveku sa vyobrazenia kríža menili. Najmä gotické obdobie prinieslo pôsobivé, niekedy až realistické zobrazenia utrpenia na kríži. Zatiaľ čo charakter víťazstva ustúpil a utrpenie, bolesť a smrť sa stali viditeľnejšími, tradícia zahaľovania zostala. Zahaľovanie krížov má teda viacero rozmerov. Okrem roviny náboženskej a umeleckej zohrávajú svoju úlohu aj psychologické motívy. Keď niečo zmizne, začne sa to vedomejšie vnímať; keď sa niečo odhalí, objaví sa to v novom svetle. Napätie medzi viditeľnosťou a skrytosťou, medzi hmatateľným a tajomným je to, čo tomuto úkonu prepožičiava výpovednú silu.
