V bieloruskom väzení v Minsku sa odohráva príbeh, ktorý nie je iba osobnou tragédiou. Kňaz Henryk Okołotowicz, dlhoročný duchovný správca Farnosti svätého Jozefa vo Wołożyne, bol v decembri 2024 odsúdený na 11 rokov väzenia. Oficiálnym dôvodom je obvinenie zo špionáže v prospech Poľska a Vatikánu. Neoficiálne je to pokus umlčať Cirkev.
Kňaz, ktorý 8. apríla 2025 oslávil svoje 65. narodeniny v cele, poslal svojim farníkom list. Nepíše v ňom o nenávisti, nevolá po pomste. Hovorí o utrpení, ktoré prijíma ako cenu za vernosť Kristovi. „Prosím Boha, aby mi dal silu zostať dôstojným učeníkom Krista až do konca,“ odkazuje spoza mreží.
Nepohodlný hlas
V čase, keď ešte neexistovala cirkevná štruktúra v Bielorusku, keď krajina zápasila s dôsledkami sovietskej ateizácie, patril Okołotowicz medzi tých, ktorí oprašovali ruiny viery. Študoval v ilegalite, v roku 1984 bol vysvätený za kňaza v Rige a postupne pôsobil v Braslave, Rakove, Homli či Dzierżyńsku. Všetko bez biskupa, bez farností, bez istôt.
Po revolúcii sa stal verejne známym. Bol prvým katolíckym kňazom, ktorý v Katyni slúžil svätú omšu. Vždy hovoril po bielorusky, čo mu vynieslo povesť skutočného vlastenca. Pomáhal Poliakom, no stál pevne aj pri domácich veriacich. A práve kombinácia jazyk, viera, minulosť mohla stačiť na to, aby sa stal pre režim hrozbou.
Podľa jeho slov bola celá obžaloba postavená na klamstvách, vyhrážkach a vydieraní. Žiadny z desiatok svedkov vrátane úradníkov a vojakov neposkytol jediný dôkaz. Keď nie sú fakty, hovoríme o politickom procese.
Hlas Cirkvi za mrežami
Odsúdenie kňaza Okołotowicza nie je iba tragédiou jedného duchovného. Je to výpoveď o stave slobody viery v krajine, ktorá sa na papieri tvári ako republika, ale funguje ako tyrania. Samotný kňaz to pomenúva priamo: nie je to on, kto je súdený, ale „celá Katolícka cirkev v Bielorusku“.
Spomína aj slová kardinála Kazimierza Świątka, ktorý bol väznený v ére KGB. Tak ako vtedy, aj dnes ide o pokus umlčať Cirkev. „Kňazov prenasledujú, aby sme mlčali, aby Katolícka cirkev nemohla hovoriť pravdu,“ píše Okołotowicz.
Aj v samotnom väzení zažíva ponižovanie. Nemôže slúžiť sväté omše, nesmie vstúpiť do miestnosti určenej na modlitbu. Ako mu bolo povedané, „nie je pre neho“. Hovorí o ľuďoch, ktorí nemajú predstavu o Desatore, o medziľudských vzťahoch, o Kristovi.
A predsa z jeho listu nevyžaruje zatrpknutosť. Píše o prenasledovateľoch ako o ľuďoch, ktorých prenecháva Božiemu súdu. Neželá pomstu. Hovorí len toľko: „Nech Boh rozhodne.“
Ťažko chorý, stále verný
Zdravotný stav kňaza je vážny. Trpí pokročilou rakovinou, ochorením srdca, vysokým krvným tlakom, cukrovkou a ďalšími diagnózami. Potrebnú liečbu nedostáva. Napriek tomu všetkému hovorí, že je hrdý na to, že trpí za Cirkev, za vieru, za Boha.
Podľa správ, ktoré prenikli von, sa režim snažil Okołotowicza dotlačiť k účasti na provokáciách voči spolubratom v hierarchii Cirkvi. Odmietol. Pokúšali sa ho kompromitovať, no neexistovala milenka, nemanželské dieťa, žiadna slabosť, ktorou by sa dal zlomiť. Preto siahli po konštrukcii: špionáž. Absurdnosť tohto obvinenia dotvára fakt, že jediný „dôkaz“ predstavoval list v poľštine, ktorý bol podľa všetkého zámerne zle preložený.
Bieloruský episkopát k prípadu zatiaľ mlčí. No mlčanie neznamená nezáujem. V prostredí, kde akýkoľvek verejný postoj môže znamenať represiu, aj ticho je niekedy formou odporu. Medzitým však duchovný z Wołożyna sedí vo vyšetrovacej väzbe, čaká na presun do trestaneckej kolónie s prísnym režimom a píše veriacim, že nechce nič iné len zostať verný.
V liste nepíše, čo mu režim vzal. Píše o tom, čo mu Boh neodňal: vieru, nádej, lásku. A vedomie, že „sme učeníkmi Krista do posledného dychu“.
Modlime sa za kňaza Henryka a za celú Katolícku cirkev v Bielorusku!
Otec Okołotowicz nie je jediným katolíckym kňazom, ktorého prenasleduje režim Alexandra Lukašenka. Minulý rok 8. mája bol zadržaný otec Andrzej Juchniewicz, farár v Szumiline (Vitebská oblasť), no jeho osud zatiaľ nie je známy. Ani jeho prípad Katolícka cirkev v Bielorusku nekomentovala.
