Keď bol v roku 2013 zvolený Jorge Mario Bergoglio za pápeža, málokto tušil, že Cirkev čaká búrlivá dekáda. Prvý jezuita, prvý Latinskoameričan, prvý pápež s menom František. Od začiatku bol iný – nielen štýlom, ale aj prístupom. Miesto pápežskej pompy zvolil jednoduchý biely odev a slová, ktoré rezonovali ďaleko za hradbami Vatikánu. A začal premieňať.
Hriešnik na Petrovom stolci
Pár mesiacov po svojom zvolení predložil pápež František svoj autoportrét: „Som hriešnik, na ktorého sa pozrel Pán.“ Táto veta je voľným prekladom jeho hesla, ktoré si vybral ešte ako biskup inšpirovaný kázňami svätého Bédu Ctihodného: „Miserando atque eligendo“ (opisný preklad: vyvolený skrze milosrdenstvo). Pápež sa vnútorne stotožňuje so scénou evanjeliového povolania mýtnika Matúša, ktorú podľa vlastných slov často kontemploval pri obraze od Caravaggia. Práve táto odpoveď mu prišla na um, keď sa ho 13. marca 2013 po šiestom hlasovaní a piatom skrutíniu v konkláve kardinál dekan spýtal, či prijíma voľbu za pápeža.
Radosť a milosrdenstvo
Hneď prvou apoštolskou exhortáciou Evangelii gaudium z roku 2013 Svätý Otec položil dôraz na radosť, ktorá sa opakovane objavovala v tituloch aj ďalších jeho dokumentov – Amoris laetitia, Gaudete et exultate, Veritatis Gaudium. Relatívne krátko po započatí svojho pontifikátu vyhlásil pápež František osobitný Svätý rok milosrdenstva, ktorý trval od 8. decembra 2015 do 20. novembra 2016. Osobitosťou Roka milosrdenstva bolo napríklad aj vyslanie tzv. misionárov milosrdenstva na Popolcovú stredu (10. február 2016). 800 kňazom z celého sveta udelil pápež právomoc odpúšťať aj hriechy inak vyhradené len pre Apoštolskú stolicu.
Reforma, ktorá nebola revolúciou
František nemenil učenie Cirkvi často – niektoré kontroverzie vznikli len preto, že posunul dôraz. Príkladom je zmienka o treste smrti v Katechizme Katolíckej cirkvi, ktorá v roku 2018 definitívne zavrhla túto prax. Hoci to bola jasná zmena, nebola prevratná: vychádzala z dlhoročného vývoja učenia. Aj v otázke postavenia žien zostal František v medziach tradície, no otvoril im dvere do vysokých vatikánskych funkcií.
Jeho reformy sa týkali najmä štýlu vedenia Cirkvi a jej vnútorného fungovania. V jednom zo svojich najväčších projektov zdôraznil slovo „synodalita“ – spoločné kráčanie, počúvanie, rozlišovanie. Zaviedol reformu Rímskej kúrie apoštolskou konštitúciou Praedicate Evangelium (2022), otvoril dvere laikom aj na najvyššej úrovni, zmenil spôsob výberu kardinálov. Už nerozhoduje len to, kto je v akom arcibiskupstve, ale aj to, či sa ozýva hlas „z periférie“.
Nie všetko, čo povedal alebo podpísal, sa stretlo s nadšením. Práve naopak. Mnohé rozhodnutia – od pastoračného prístupu k rozvedeným a znovuzosobášeným (v Amoris laetitia) až po kontroverzné vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans, ktoré otvoril možnosť požehnávania párov v nekánonických zväzkoch – vyvolali rozruch, často priamo odpor. Niektorí kardináli otvorene pochybovali o pravovernosti pápeža, biskupské konferencie sa postavili proti sebe, konzervatívni teológovia varovali pred „bludom od vrcholu“.
František však ustál aj dubia, aj mediálne útoky. Pokojne, no neústupne. „V Cirkvi vždy boli skupiny so sklonom k rozkolu,“ povedal. „Treba ich nechať ísť a ísť ďalej.“
Proti klerikalizmu a mocenským hierarchiám
František rozbil viaceré „nepísané pravidlá“. Niektorých významných arcibiskupov nepovýšil na kardinálov, naopak, červený klobúk dostali muži z krajín ako Mongolsko, Kapverdy, Mjanmarsko či Východný Timor. Nešlo o náhodu. Pápež chcel ukázať, že Cirkev je univerzálna – a že nie všetko sa musí rozhodovať v Európe.
Zároveň ostro kritizoval klerikalizmus, karierizmus i duchovný narcizmus. Už v legendárnej vianočnej reči ku kúrii (2014) pomenoval „pätnásť chorôb“ rímskej administratívy. Bolo to ako šoková terapia. Vyzýval k pokore, službe, otvorenosti. Niektorých si tým získal, iných si znepriatelil.
Kritici mu vyčítali, že nebol systematik. Niektoré jeho výroky – napríklad počas tlačoviek v lietadle – musela kúria opravovať alebo vysvetľovať. Bol spontánny, niekedy až príliš. Napriek tomu si zachoval dôveru väčšiny katolíckeho sveta. Vedel sa ospravedlniť, vedel ustúpiť, vedel povedať „mýlil som sa“. Ale vedel aj konať rozhodne – laicizácia kardinála, reformy v oblasti ochrany maloletých, zásahy v rádoch a hnutiach.
Kritiku si vyslúžil aj svojimi vyjadreniami o náboženskej pluralite ako o Božom dare a vôli. No nechýbala ani snaha o hlbšie pochopenie pápežovho štýlu prejavu. Pápežovi nešlo o relativizáciu kresťanského nároku na pravdu, ale skôr o otvorenú a vďačnú atmosféru dialógu. Pontifex povzbudzoval najmä mladých ľudí k medzináboženskému dialógu. Kto však do takého dialógu vstúpi s predstavou „Moje náboženstvo je pravé a tvoje nie je“, ďaleko sa nedostane. S touto optikou je potrebné čítať aj dokument O ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete z Abu Dhabi z februára 2019.
František nežil v ilúzii, že všetko zvládne. Jeho pohľad smeroval dopredu. „Toto je pontifikát sejby, nie žatvy,“ povedal jeho blízky spolupracovník Antonio Spadaro. A možno mal pravdu. Mnohé procesy sa ešte len začali. Ich ovocie bude viditeľné až o roky.
Teológia nehy
Pre lepšie porozumenie pontifikátu pápeža Františka je dôležité čítať Záverečný dokument z V. generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM), ktorá sa konala v Aparecide v roku 2007, a jeho programový dokument Evangelii gaudium (2013). V nich je vyjadrený jeho pohľad na Cirkev: misijná, vychádzajúca, nie uzavretá do seba. Cirkev ako poľná nemocnica, ktorá najprv ošetruje rany, až potom robí diagnózy. Cirkev, ktorá kladie otázky: Čo pomáha človeku rásť? Čo mu bráni žiť naplno v Božej láske?
František sa opieral o teológiu ľudu – teología del pueblo – a čerpal z duchovného dedičstva mysliteľov ako Guardini, de Lubac, Gera či de Certeau. Jeho jazyk nebol vždy akademický, no bol zrozumiteľný, a preto pre niektorých nebezpečný. Jeho teológia je označovaná ako „teológia nehy“ a následkom v praxi bola pastorácia blízkosti.
Svätý Otec prišiel s teológiou, ktorá vedie k skúsenosti Boha a súčasne nevyvoláva strach. Metóda tohto teologického smeru uznáva prioritu cítenia, ktorá však nemá nahradiť, ale obohatiť náš intelekt a prax. Táto metóda zohľadňuje situáciu dnešného sveta, ktorý citovú stránku zvykne preceňovať. Teológia nehy chce tak cíteniu udeliť „právo na pobyt“ v živote Cirkvi.
Dôležité je, aby sme pravdu nechali zaskvieť sa v celej kráse. Neha totiž umožňuje človeku zakúšať milosrdenstvo Boha, ktorý je človeku nablízku svojou nehou. Táto teológia chce vziať človeka za ruku a priviesť ho k stretnutiu s nežným Bohom. Pápež jedným dychom dodáva, že to neznamená zmenu cirkevnej náuky, ako skôr hľadanie nových spôsobov „vtelenia Slova, ktoré zostáva vždy to isté“.
Za duchovný testament pápeža Františka sa považuje encyklika Dilexit nos o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu z vlaňajšieho októbra. Svätý Otec v nej zdôraznil, že srdce je stredobodom ľudskej identity a že základom všetkého (cirkevného) konania má byť láska Ježišovho srdca.
Pár viet nevystihne trinásťročný bohatý pontifikát pápeža Františka. Možno sklamal tých, čo čakali viac, aj tých, čo dúfali v menej. No nemožno poprieť, že zatriasol Cirkvou. Vytiahol ju z pohodlia, otvoril diskusie, ktoré sa dlho tabuizovali, a vyzval všetkých, aby znova počúvali evanjelium – nie ako ideológiu, ale ako osobné pozvanie k obráteniu.
František nebudoval pevnosti. Otváral dvere. Či nimi niekto prešiel, je otvorené rovnako ako tie dvere.
