Priestor kostola milosrdných bratov v centre Bratislavy aj areál rehoľnej nemocnice skrášľujú monumentálne vitráže. Vytvorila ich žena s nevšedným príbehom života. Avšak aj za vitrážami sa skrýva veľký príbeh. Ich autorka akademická maliarka Remigia Litwinowiczová sa vo svojom živote neraz presvedčila, že za tvorivým procesom stojí obeta.
„V čase, keď som maľovala tému Božieho milosrdenstva, išlo mi to veľmi ťažko. V tom čase nás navštívil kňaz, ktorý viezol do zahraničia prvostupňové relikvie svätej sestry Faustíny. Bola možnosť, aby mi ich na pár dní zapožičal, takže obraz Božieho milosrdenstva vznikal pri nich. Od toho okamihu, ako boli relikvie pri mne, bolo dielo za tri dni hotové,“ vovádza nás do tajomna tvorby maliarka, ktorá žije striedavo na Slovensku a v Poľsku.
A potom pridá ešte ďalšiu skúsenosť: keď dokončila obraz milosrdného Pána Ježiša pre istú poľskú kliniku, určený pre onkologicky choré deti, miestny kňaz ju prekvapil otázkou: „Ako je možné, že Pán Ježiš sa na tomto obraze usmieva, keď na obrazoch, ktoré poznáme, má vážny pohľad z kríža?“ Ona si to neuvedomila. Kňazovi odpovedala: „Veď aj z kríža by sa Pán Ježiš na choré deti iste usmial. Lebo ony najviac potrebujú jeho lásku.“ A ešte dodala: „Bol to pre mňa zvláštny zážitok, lebo som sa vôbec neusilovala o ‚Ježišov úsmev‘ na obraze.“
Keď Boh „preskúša“ aj lekárov
S Božím milosrdenstvom má veľmi osobnú skúsenosť aj ako žena matka. Hovorí k tomu: „Keď sa mňa a manžela ľudia pýtajú, koľko máme detí, hovorím, že štyri, pretože dve deti sú na zemi a dve už máme v nebi. Jedna dcérka sa mi narodila mŕtva v deviatom mesiaci. Neviem, ako by som bez Božej pomoci a lásky prešla týmto utrpením!
Keď som týždeň čakala v nemocnici na pôrod, už som vedela, že dieťatko je na druhej strane života. Bolo to nesmierne ťažké, ale na druhej strane sa našej rodiny dotýkala veľká Božia láska. Povzbudilo to mnoho ľudí okolo nás najmä k tomu, aby sa za nás modlili. Tým akoby sa prúd Božej lásky rozširoval a akoby nás všetkých čím viac spájal do spoločenstva. Tí ľudia, ktorí na nás v trápení veľmi mysleli a modlili sa, sa stali našimi veľmi blízkymi priateľmi.
Naše dieťa odišlo do neba a my sme získali veľa blízkych ľudí a novú rodinu: máme trinásť krstniat,“ rozhovorí sa pani Remigia, pričom sa vráti ešte k situácii po úmrtí dcérky: „Lekári nám neodporúčali mať ďalšie dieťa. Ale my sme po ňom veľmi túžili. Veľmi sme sa na tento úmysel modlili, aj naše spoločenstvá sme prosili o modlitby.
Pán Boh nám napokon daroval dcéru. Deväť mesiacov tehotenstva bolo síce pre mňa veľmi ťažkých, pretože som celý čas ležala, brala injekcie, ba dostala som anafylaktický šok, ale naša dcérka sa, chvalabohu, narodila. A v určitom okamihu bola aj zázračne uzdravená z hendikepu a to je ďalší dar Božieho milosrdenstva pre nás, ktoré v našom živote vidíme a stále cítime, vnímajúc, ako sa rozvíja.
Niekedy žasneme, že Boh nám daroval niekoho takého, ako je ona, ako ju viedol. Dnes má vyše tridsať rokov a nevieme sa vynačudovať, akou dobrotou ju Pán naplnil. Nehanbí sa povedať, že nás miluje, a stále nám to pripomína, hoci už je sama mamičkou malého syna. Vždy, keď to od nej počujem, pomyslím si, aký je Boh dobrý. Aj syna mám dobrého, aj jeho musím spomenúť. Naozaj, veľké veci urobil v mojom živote Pán a sväté je jeho meno,“ zdieľa svoj životný príbeh rodáčka z Bratislavy.
Je dcérou známej a už zosnulej slovenskej umeleckej šperkárky Remígie Biskupskej a pred rokmi sa vydala do Poľska. Svojimi obrazmi, tapisériami i vitrážami ozdobila už mnoho kaplniek, nemocníc i chrámov. Roky spolupracuje s poľským saleziánom Tadeuszom Żurawským a jeho vitrážovou dielňou. Pomocou jeho dielne vytvorila aj všetky vitráže, ktoré možno vidieť v nemocnici a kostole milosrdných bratov v Bratislave.
Tie na treťom poschodí nemocnice pripomínajú päť významných osobností Hospitálskej rehole svätého Jána z Boha. V nemocničnej záhrade zas priťahuje pacientov a ich návštevy jej vitráž Svätej rodiny i Lurdskej Panny Márie. Aj za nimi stojí nevšedný príbeh. Hrozilo, že ich nedokončia.
Na život pozerá vždy z krajšej strany
K rehoľnej nemocnici milosrdných bratov sa pani Remigia nedostala náhodou. Kedysi práve v nej ležal ako pacient jej starý otec. „Nemôže byť lepšie miesto pre moje vitráže, táto nemocnica mi vždy bola blízka,“ hovorí s úsmevom autorka. A čo chcela cez ne odovzdať pacientom, ktorí okolo nich chodia?
„Chcela by som, aby ľudí oslovilo Božie milosrdenstvo. Na vitráži s obrazom milosrdného Samaritána, ktorý má tvár aj Boha Otca, aj človeka, je nachýlený nad trpiacim človekom a ten má zas tvár podobnú Pánu Ježišovi. Chcela by som, aby ľudia pochopili, že v utrpení nie sme sami. Trpiaci ľudia sa často pýtajú: Prečo si, Bože, na mňa toto či ono dopustil? Kde si bol, keď ma navštívila choroba, nešťastie? Pán Boh by im určite odpovedal: Veď ja som v tom s vami! Ja s vami trpím, ja s vami spolucítim. Veľmi by som si želala, aby ľudia pri pohľade na tieto moje obrazy sa necítili opustení Bohom, ale pritúlení k nemu, aby cítili, že Boh ich miluje v každej situácii.
Misiou mojich vitráží teda je, aby povzbudzovali ľudí, a to nielen chorých, ale ich posolstvo je určené aj lekárom a študentom medicíny, ktorí v nemocnici slúžia, i návštevníkom, ktorí sem prichádzajú za chorými,“ vysvetľuje autorka vitráží. Blaží ju pocit, že z nemocničnej chodby urobila takmer sakrálny priestor, ojedinelé miesto na chvíle pre dušu a čas pre Boha. Univerzitná nemocnica s poliklinikou milosrdných bratov v Bratislave je jedinou nemocnicou u nás, ktorá poskytuje kontinuálne zdravotnú starostlivosť od roku 1672.
A v čom autorku ojedinelých vitráží najviac ovplyvnil spomínaný poľský kňaz otec Żurawski, v ktorého dielni sa jej skvosty rodili a potom prevážali na Slovensko? „Je to človek úsmevu. Jeden kňaz o ňom povedal: ‚Má pravdivú tvár dobrého človeka. On sa na život pozerá vždy z krajšej strany. Vie si vážiť, čo v živote dostal. Má rád krásu, vie byť aj vtipný.
Raz sa stalo, že sa rozbila polovica vitráží a my, čo sme boli okolo, sme stŕpli. On s pokojom povedal, že sa urobia ešte raz.‘ Myslím, že toto je svätosť: byť pokorným a prijímať všetko z rúk Božích ako dar. Na mňa veľmi zapôsobila jeho lahodnosť. V mnohých situáciách som sa s ním radila. Byť po boku takéhoto svätého človeka a vidieť ho s jeho slabosťami, ale aj s jeho neustálym snažením byť blízko Pána Boha je pre mňa obrovský dar,“ presviedča pani Remigia.
Potom sa od nej dozvedáme o neľahkom údele, ktorému bol tento Boží služobník vystavený, keď mu už ako osemročnému vstúpilo do života utrpenie. Býval na Ukrajine a v jednu noc prišli všetkých Poliakov vyvraždiť. Pred jeho očami mu zabili časť rodiny. Prežil iba zázrakom, keď v ruke držal kríž. „Vždy som obdivovala, že tým ľuďom dokázal odpustiť. Sám neskôr začal pomáhať mladým ľuďom, ktorí prišli z Ukrajiny do Poľska. Bol pre nich anjelom. Aj toto bolo pre mňa úžasné svedectvo,“ spomenie pani Remigia.
Boh prekvapení
Nečudo, že téma milosrdenstva je jej i poľskému spolupracovníkovi najbližšia. „V Poľsku to doslova dýcha milosrdenstvom, všade v kostoloch nájdete obraz Milosrdného Ježiša. Ale kým to človek neprežije aj hlboko vnútorne, zostáva to povrchné. Ja som namaľovala zopár obrazov s touto tematikou, napríklad do kaplnky v Krakove, pre kliniku pre onkologicky chorých malých pacientov, istej súkromnej rodine som maľovala kópiu tohto obrazu, lebo ho chceli mať doma,“ dozvedáme sa.
Tvorba takýchto obrazov si podľa nej vyžaduje meditáciu. „Milosrdenstvo je nám vo svete teraz veľmi potrebné. Hlavne v odpúšťaní. Aby sme dlho neniesli rany, ktoré si tak ľahko niekedy dávame. Božie milosrdenstvo sa v mojom živote ukázalo najviac vtedy, keď to bolelo. Niekedy boli kríže až neznesiteľne ťažké. Ale veľakrát práve veci, ktoré boli veľmi ťažké, sa stali semenom niečoho krásneho, úplne nového,“ delí sa o svoje prežívanie maliarka i stará mama zároveň, ktorá v posledných mesiacoch často cestuje na Slovensko za dcérkou a vymodleným vnúčikom.
Aj pri jeho príchode na svet prežili v rodine skúsenosť Božieho milosrdenstva. Ich dcéru lekár pripravoval na to, že neporodí zdravé dieťa. A pritom išlo o jej prvorodeniatko. Prežila ťažké tehotenstvo s množstvom obáv. Malý Teuško však prišiel na svet bez postihnutia. A pritom lekár, ktorý „predpovedal“ jeho hendikep, sa vraj nezvykne mýliť – varovali ju. Modlili sa kláštory, rodina i priatelia. A Boh je naozaj Bohom prekvapení…
Nečakane uzdravený cez modlitbu kňaza
Vráťme sa však ešte k príbehu otca Tadeusza Żuravského. Prečo hrozilo, že vitráže pre kostol a bratislavskú nemocnicu milosrdných bratov nebudú dokončené? Pani Remigia odkrýva, že dostal veľmi agresívny druh rakoviny kože, na ktorý ľudia zomierajú. Nádor mu zmenil tvár. Prekrýval mu celé oko, ba takmer tretinu tváre. Pri tvorbe vitráže s motívom svätého Michala Archanjela mu najprv vznikol nádor v oblasti nosa. Ten laserom zlikvidovali, ale počas výroby vitráže svätého Gabriela Archanjela sa nádor vrátil.
Otec Tadeusz musel podstúpiť operáciu, pri nej však prišiel o pravé oko. No aj ľavé bolo v ohrození. Z nosa mu zostal iba zvyšok. Lekári boli radi, že mu zachránili mozog. Metastázy choroby sa totiž plazivo zastavili práve pri ňom. Operáciu mal v januári 2018 a už čoskoro sa na mieste operácie objavil nový nádor. Rýchly a agresívny. Žiaden lekár ho už nechcel operovať.
„Pripravovali nás na to, že otec Tadeusz oslepne a paliatívne skončí svoj život za pár mesiacov,“ vracia sa ku krušným okamihom maliarka. Nádor na tvári rástol, tvár pacienta bola opuchnutá, znetvorená. „Mne to vtedy veľmi pripomínalo tvár Pána Ježiša na kríži,“ spomenie pani Remigia.
Keďže nádor hnisal, obmedzoval komunikáciu kňaza s ľuďmi. Preto prestal chodiť na spoločné obedy so spolubratmi z rehole, sväté omše začal slúžiť sám. „Keď už bol nádor na tvári obrovský, práve sme vytvárali posledné vitráže – motív kráľa Dávida a svätú Cecíliu. No už sme mali pochybnosti, či otec Tadeusz svoje vitráže v kostole uvidí,“ vykresľuje nám kňazovu krížovú cestu jeho spolupracovníčka. Otec Tadeusz však prekvapil a aj v ťažkom stave chodil do vitrážovne a dohliadal na diela.
Práve v tom čase prišiel do Poľska taliansky stigmatizovaný rehoľník Elia Cataldo, ktorého stigmy potvrdil významný neurofyziológ Marco Merganelli. Každý rok tento kňaz vo Veľkom pôste znovu prežíva Kristovo utrpenie, keď každý piatok sa otvára päť jeho rán za veľkých bolestí, no po niekoľkých dňoch sa zahoja. Rehoľník sa dva razy modlil nad otcom Tadeuszom za jeho uzdravenie. Okrem neho sa modlil ešte iný kňaz s darom uzdravovania z Medžugorja.
Po modlitbe začal nádor vysychať, odlúpil sa a zmizol. Lekári medzičasom nasadili kňazovi prvú dávku prípravnej chemoterapie a neverili vlastným očiam, keď nádor mizol. Označili to za zázrak. Otec Tadeusz to komentoval slovami: „Veľa ľudí sa za mňa modlilo. Vďaka modlitbám nám Pán Boh posiela ľudí, ktorí chcú pomôcť, dodávajú chuť do života. Sú to anjeli poslaní Bohom a ja som dostal veľa anjelov. Ďakujem aj za túto chorobu, obetujem ju za nové kňazské a misijné povolania, viem, že Pán Boh má s tým nejaký plán.“
Vitráže a ich živé posolstvo
„Vitráže u milosrdných bratov sú dokončené zázrakom. Prvý raz som vlastne videla, že nato, aby umelecké dielo mohlo byť svedectvom, vyžaduje si obetu. Preto verím, že tie vitráže aj rokmi budú pôsobiť a dávať ľuďom to, čo potrebujú. Toto živé svedectvo, že človek stále dáva zo seba, aj keď už na to ľudsky nemá, to je hlboká brázda, ktorú nosím v sebe ako trvalú stopu zo spolupráce s otcom Tadeuszom. Mám v mobile nahratú modlitbu ruženca, a keď už sme nevládali pracovať, stále sme si ju púšťali. A tak vďaka Panne Márii sa dalo ísť ďalej. Ani sama neviem, koľko veľa sa toho vo mne zmenilo vďaka tejto skúsenosti,“ vyznáva sa elegantná pani Remigia.
Jej vitráže v kostole pomohli duchovnými témami dotvoriť sakrálny priestor. Na jednej z nich nie nadarmo zobrazila veľkú postavu rehole milosrdných bratov svätého Benedikta Menniho, ktorého život bol plný utrpenia, ale aj obety a lásky a zároveň tvorivého prístupu ku každej novej situácii i nečakanej zmene. Svätý Benedikt sa celý život riadil šiestimi heslami: „modliť sa, pracovať, znášať, trpieť, milovať a mlčať.“
Autorka vitráží sa s nimi hlboko stotožnila. Áno, len tak mohla vytvoriť také jedinečné dielo. Obohatilo, esteticky vkusne dotvorilo priestor chrámu a zvláštnym spôsobom podčiarklo jeho dôstojnosť. Jeho pridanou hodnotou je fakt, že pomáhajú človeku zastaviť sa, pomeditovať nad výjavmi a dobre využiť čas pre rast v bolesti i v nádeji. Všimnite si ich, keď sa zastavíte v kostole či nemocnici milosrdných bratov. Tvorila ich žena, ktorá rozumie bolesti aj nádeji.
