Fascinujúca je múdrosť tých, čo tu boli pred nami. Prví kresťania zápasili o tie isté veci, o ktoré zápasíme aj my. Až na to, že nás už nehádžu v aréne levom, aj keď na niektorých miestach na svete je životu nebezpečné hlásiť sa ku Kristovi…
Teraz mám však na mysli zápas o dušu človeka, zápas o dobrý život, zápas o svätosť.
Z hĺbky dejín svietia púštni otcovia, zakladatelia pustovníctva a mníšstva, ľudia, ktorí sa v mene ideálu vzdali pozemských potešení, aby mohli žiť „anjelským životom už na zemi“.
Tým, že sa vzdali rutiny bežných dní, nastúpili na cestu veľkého a tvrdého zápasu. Z tohto zápasu môžeme čerpať aj my dnes: zachovalo sa množstvo myšlienok púštnych otcov. Medzi najväčších askétov patril svätý Anton Pustovník, áno, ten, ktorého pochovali levy…
Prekvapila ma však jedna z jeho poučiek, ktoré mi pri čítaní spisov púštnych otcov udrela do očí. Je to silná myšlienka, ktorú by sme dnes nazvali psychohygienou. Myšlienka o tom, že občas sa treba uvoľniť a zasmiať, aby sme životom nekráčali so strnulým výrazom tých, čo iba trpia. Takáto radosť neznamená, že máme vyhratý zápas, ale že naberáme ďalšie sily do nových zápasov, aby sme v nich obstáli ak nie víťazne, tak aspoň so cťou.
Púštni otcovia a ich žiaci mali chochmes, móres aj dobrý mrav. Poznali ľudí, a keď chceli, aby si ľudia niečo zapamätali, rozprávali to v príbehoch. Žiadna abstrakcia nefunguje, ak poctivo zápasíte o svoj život. Fungujú pevné body a zrozumiteľné definície.
„Lovec v púšti uvidel abbu Antona, ako sa veselí s bratmi, a bol pohoršený. Starec, aby mu ukázal, že je potrebné občas vyjsť v ústrety potrebám bratov, povedal: „Vlož svoj šíp do svojho luku a natiahni tetivu.“ Urobil to. Starec riekol: „Natiahni viac.“ Urobil tak. Starec opäť povedal: „Natiahni ešte viac.“ Lovec mu odvetil: „Ak priveľmi ohnem svoj luk, zlomí sa.“ Vtedy mu starec povedal: „Tak je to aj s Božím dielom. Ak budeme nadmieru namáhať bratov, čoskoro sa zlomia. Občas je potrebné zísť dolu a vyjsť v ústrety ich potrebám.“
Keď mohol Boh na siedmy deň odpočívať, môžeme si odpočinúť aj my. Keď sa púštni askéti vedeli zabávať a smiať a vedeli mať radosť zo života, presne tak sa môžeme tešiť aj my.
Naša radosť nepohorší svätcov, prekvapí a znechutí len škrupulantov a neveriacich…
