Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu. (Jn 3,16-21)
Prekvapujú ma prekvapené tváre, keď uprostred politickej polemiky (a neraz aj krátko po omši) na podráždené až nenávistné odsudzovanie „tých z opačného tábora“ poviem, že ak je ten druhý zlý a hlúpy, pre kresťana z toho nevyplýva nič iné než sa za neho viac modliť, nech už stojí na ktorejkoľvek strane barikády.
Marxisti hlásali, že hybnou silou revolúcie je triedna nenávisť. Avšak revolúcie, ktorá namiesto sľubovaného pozemského raja tvorila peklo na zemi. Žeby politická nenávisť mala dnes byť hybnou silou k lepšej spoločnosti? Mnohí veriaci sa tvária, že tomu veria. Ježiš s nimi nesúhlasí.
Hovorí, že Boh je láska a život. Túži sa rozdávať, túži, aby svet a človek žili v tom šťastí a harmónii, v akej ich stvoril. Všetci. Prišiel napraviť, čo človek v nezvládnutej slobode pokazil. Ale aj prijatie spásy ponecháva na našu slobodu. A my si vo svojej krátkozrakosti často vyberáme radšej tmu namiesto svetla a smrť namiesto života.
Boh vie nepomerne lepšie než my, o čo všetko sa oberáme odmietaním jeho ponuky. Vie aj o našich slabostiach, preto sa nedáva odradiť našimi odmietavými gestami. No našu slobodu chce stále rešpektovať. Preto opakovane čaká, že ho aspoň trochu pochopíme a prejavíme záujem. Vie, že odmietaním života si vyberáme smrť. Súd už prebieha. Má to s nami ťažké, ale do poslednej chvíle nám dáva šancu. To dokáže len láska.
Práve preto, že Božia ponuka je božská, nemožno ju uchopiť inak než vierou. Len vierou sa možno pohybovať súčasne oboma nohami na zemi, a zároveň byť ponorený do Božieho sveta. Je to viera, vyjadrovaná postupnými odpoveďami na jednotlivé výzvy jeho slova. Ono vnáša svetlo a život. Vychádzať na svetlo znamená rozhodovať sa podľa podnetov viery.
Ak Ježiš smutne konštatuje, že napriek všetkému ľudia väčšmi milovali tmu, pod pojmom „ľudia“ nemyslí nejakú amorfnú masu, ale osobný postoj každého jednotlivca. Uveriť neznamená len súhlasiť so zjavenou pravdou, ale aktívne zanechávať skutky tmy a stávať sa synmi svetla.
Ani si neuvedomujem, že vždy, keď súdim, keď triedim ľudí a odmietam tých, čo „nie sú so mnou“, staviam sa do úplne opačného postoja, než je postoj Boha, ktorý svet miloval do krajnosti. Kto chce byť synom svetla, potrebuje v sebe živiť láskyplný a dobroprajný postoj k svetu a k ľuďom; bez triedenia a hodnotenia, akí sú a akí nie sú. Najčastejšie takýto záblesk všeobecnej a ničím nepodmieňovanej prajnosti žiari v tvári svätých.
A čo so zlobou, ktorú predsa nemožno ani poprieť, ani ignorovať? To treba ponechať na toho, ktorý si rezervoval výsadu súdiť. A podľa neho súd je v tom, že svetlo prišlo na svet. Odsudzujem aj seba, ak toto svetlo odmietam a s hnevom odsudzujem druhých. Kto koná podľa pravdy, vychádza na svetlo, vyžaruje ho a svieti ním ľuďom okolo seba.
