Myšlienka aktívnej účasti veriacich sa spája okrem iného so svätým pápežom Piom X. a často sa prezentuje ako jeden z hlavných výdobytkov liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Zdôrazňuje sa, že účasť veriacich na slávení Eucharistie nemá byť len „vnútorno-nemá“, ale skutočná. Liturgia sa predsa netýka len kléru, ale celého spoločenstva veriacich, ktoré nemá len úlohu divákov.
Ako však dosiahnuť v praxi to, čo na papieri vyzerá ako vysoký ideál – participatio plena, conscia et actuosa, teda „aktívnu, plnú vedomú a plodnú účasť“ na slávení Eucharistie?
Aj ten najlepší zámer môže postihnúť radikalizácia, izolovaný pohľad či ideologické skreslenie. Aj aktívna účasť veriacich sa tak môže premeniť na svoj opak. Preto by nemala byť jediným „liturgickým kritériom“. Ak je zásada aktívnej účasti všetkých rozhodujúcim kritériom, čo v prípade, ak väčšina aktívnych účastníkov je poznačená sekulárnym duchom doby? Musí sa teda bohoslužba orientovať aj na „desakralizovanú spoločenskú realitu“?
Neocitneme sa napokon v záujme princípu aktívnej účasti v bode, keď namiesto bohoslužby tu máme „krúžok šikovných rúk“? Skôr je prejazdný opačný smer. Služba Bohu sa nemá prispôsobovať typu človeka, ktorý sa stal neveriacim. Je to človek, ktorý potrebuje školu liturgie, vysvetlenie symbolov a znakov, aby aspoň trochu porozumel, ako Boh v liturgii pôsobí na neho a na svet. V opačnom prípade riskujeme zánik liturgie v pôvodnom význame slova, teda ako službu Bohu, ktorú robí on svojmu ľudu.
Aktívna účasť všetkých na liturgii však nemôže znamenať, že ju urobíme akčnejšou tým, že ju budeme neustále prerábať a dopĺňať nejakými „atraktívnymi“ prvkami z profánnej oblasti, aby bolo niečo, na čom sa môže zúčastniť každý. Podľa známeho liturgistu Aidana Kavanagha nám v tom prípade hrozí „nebezpečenstvo, že neustále nové ‚konštrukcie‘, vnášané kvôli údajnej ‚aktívnejšej účasti‘, by mohli znemožniť práve to, čo je zásadné: totiž zabudnutú skutočnú modlitbu“.
Kľúčový pojem „aktívna účasť“ znamená, že liturgia je svojou povahou záležitosť komunity. „Aktívna účasť“ však neznamená rozšírenie akcie na všetkých jej účastníkov, aby sa predišlo nude či postojom divákov. „Aktívna účasť“ v podstate predstavuje vnútornú účasť všetkých zúčastnených na liturgických úkonoch. Kardinál Ratzinger právom považuje výchovu k vysoko aktívnemu zvnútorneniu liturgického diania za „otázku prežitia liturgie ako liturgie“.
Aby sme sa vyhli nedorozumeniu: „zvnútornenie“ neznamená zredukovanie účasti zhromaždenia na čisto vnútornú účasť na niečom, čo robí len kňaz pri oltári! Vnútorný postoj sa totiž prirodzene pretaví do modlitby a spevu, gest a pohybov. Ide zapojenie spoločenstva do liturgie, a nie o „dizajnovanie“ samotnej liturgie podľa aktuálnej predstavy aktívnej účasti.
To súčasne znamená, že táto aktívna účasť sa nevyčerpáva v momente liturgického slávenia. Liturgiu nemožno ľuďom nanútiť zvonku ako udalosť, ale vyžaduje si liturgické vzdelanie a prax.
Nesprávne pochopená aktívna účasť vyprodukovala nové klerikalizmy ako žoviálnosť či sebastrednosť. Sklon osláviť seba namiesto Boha nepozorovane, ale aj nevyhnutne narastie, keď sa vytratí viera v realitu eucharistickej udalosti.
Podpora aktívnej účasti všetkých na bohoslužbách nemôže pozostávať z prispôsobovania liturgie kultúrnym požiadavkám a vytvárania nových symbolov, aby sme oslovili postmoderného človeka. Všetci poznáme tie najuletenejšie pokusy v tomto smere.
Podpora aktívnej účasti veriacich na liturgii dnes znamená vysvetľovať a vovádzať do tajomstva, ktorým liturgia je – sebadarovanie Boha človeku uprostred sláviaceho spoločenstva. Prakticky to znamená hľadať a dostávať správnu odpoveď na otázku: Čo mi touto liturgiou chce vlastne Boh odovzdať?
V tomto zmysle je potom moja aktívna účasť na bohoslužbe naozaj plodná. Jej plodom je aktívna účasť Boha na mojom každodennom živote.
