V istom časopise sledujem dlhé roky rubriku, v ktorej sú respondentom kladené vždy tie isté otázky. Ak je respondent mladý, zväčša sa zmieta v plánoch a rojčivom poblúznení. Ak sú respondentmi staršie ročníky, odpovede sú zaujímavejšie. Možno aj preto, že sám už cítim tok rokov na svojich pleciach.
Jednou z otázok je, čoho sa respondenti najviac boja. Keď to človek spriemeruje, tak najväčší strach majú ľudia z toho, že ostanú nevládni a odkázaní na druhých. Druhým najväčším strachom je samota. Nie osviežujúca samota, v ktorej človek naberá silu do ďalších zápasov. Desivá je samota, ktorá je koreňom osamelosti. Taká samota je i tragická. Ako ľudia intuitívne tušíme, že takáto samota je niečo ako rozsudok smrti.
O samote inšpiratívne uvažuje nemecký benediktín Anselm Grün. Píše, že samota je vždy bolestnou skúsenosťou. „Je však jasné, že táto téma naberá v staršom veku na dôležitosti, keď už v dome nie sú deti, keď dlhoroční priatelia už zomreli alebo sa odsťahovali niekam ďaleko…“
Benediktín ďalej píše, že sme smutní a rozladení, lebo sa o nás už nikto nezaujíma, nikto nás neobdivuje, nikto nás nepochváli. „Keď je nám z toho smutno, dotýkame sa svojej duše, kde spočívajú nové životné možnosti a nové schopnosti. Ten, kto neprecíti smútok z vlastnej samoty, ten buď narieka, alebo obviňuje iných, že ho nechávajú osamoteného. Zostáva stáť pred svojou bolesťou a utápa sa v sebaľútosti.“
Preto je dobré čeliť vlastnej samote a hľadať odpovede na ňu i na pocity, ktoré nám prináša. „Samota, ktorá nás bolí, nám chce pripomenúť, že so sebou nie sme doposiaľ úplne zjednotení.“ Anselm Grün radí, že by sme pred bolesťou samoty nemali utekať, ale mali by sme sa s ňou konfrontovať, znášať ju. Iba tak nám môže byť na osoh. „Prvým krokom na tejto ceste k vyrovnanosti je zmierenie sa s vlastnou samotou a osamelosťou a jej prijatím. Tešíme sa z toho, že môžeme byť zjednotení so sebou a so všetkým, čo je. Druhý krok spočíva v tom, že budeme otvorení vzťahom k druhým ľuďom.“
Benediktín odporúča užitočnosť. Byť užitoční pre druhých. Uvádza príklad nevládnych starých mníchov, ktorí sa modlia za druhých ľudí a tým sa stávajú nielen užitoční, ale rovno nenahraditeľní. V tomto ponímaní nie je už nikto zbytočný ani prebytočný, nikto nemá pocit, že niekomu zaberá miesto alebo ujedá z koláča. Užitočnosť dáva každému sebahodnotu.
„Naši starí spolubratia, ktorí ležia na ošetrovni, sa z vlastného popudu každý deň popoludní schádzajú a spoločne sa modlia ruženec za naše spoločenstvo a za všetky bolesti sveta. Tak sa starí spolubratia cítia ako tí, ktorí majú ešte druhým čo dať. Cítia sa ako hodnotní ľudia. Majú doposiaľ nejakú úlohu. Aj keď už navonok nie sú schopní nič dokázať, môžu sa modliť za druhých. A ich modlitba sa pre druhých stane požehnaním.
