Chlapcami sa rodíme, mužmi sa stávame. Každý z nás sa narodil ako malé bezbranné dieťa. Po narodení a v útlom detstve sa mu venovali a starali sa oňho (nie vždy) zrelí obetaví mladí ľudia, jeho rodičia. Tento vzácny princíp sebadarovania sa dedí z generácie na generáciu.
Jedného dňa je každý mladý dospelý pozvaný k sebadarovaniu. Veriaci človek sa môže oprieť o inšpiratívne vzory – nájde ich v Biblii, v životopisoch svätých, v dejinách svojej vlastnej rodiny či inde. Problém vzniká, ak sa otcom stane muž, ktorý ešte stále javí črty menšieho dieťaťa.
Hlavou muža je Kristus (porov. 1 Kor 11,3). O dve kapitoly neskôr čítame Hymnus na lásku. Som presvedčený, že väčšina z nás ho pozná. Nejde o vlastnosti človeka: svätý Pavol vymenúva atribúty Boha, ktoré sme pozvaní prijať za svoje, zvnútorniť ich, akoby ich transplantovať. „Bože, daj mi zo svojej trpezlivosti, pretože sa začínam podobať neposednému dieťaťu a nie dospelému mužovi.“
Modlitbou muža by teda mohla byť aj takáto reflexia nad vzácnym textom. Ak však máme uvažovať o mužskej zrelosti a o tom, čo robí muža mužom, celkom konkrétnu odpoveď nájdeme o pár riadkov nižšie. „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1 Kor 13,11)
Atribúty detského správania asi netreba veľmi predstavovať. Malé dieťa v prvom rade vidí seba, obetám sa musí učiť. Je dobré, ak ich má od koho odpozorovať. Je žiaduce, ak detské správanie vidí iba u iných detí; je mätúce, keď detské správanie, spôsob komunikácie (a niekedy aj ne-komunikácie) vidí u dospelých.
Tak sa začína cesta k rytierstvu a šľachetným gestám či celoživotným čnostiam. Ba čo viac, v našom mužskom svete výziev môže byť príklad dobrého vzoru pre niekoho natoľko presvedčivý a dlhodobo motivačný, že sa rozhodne v niektorých rovinách tento napodobňovaný vzor v dobrom slova zmysle ešte prekonať.
Vitajte na palube mužskej spirituality!
