Svätý František z Paoly (tiež z Pauly), ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 2. apríla, sa narodil v roku 1416 v Neapolskom kráľovstve ako prvé dieťa Giacoma Martolillu a Vienny L’Appunto di Fuscaldo. Krstné meno získal po svätcovi z Assisi. Jeho rodičia sa svojho prvého syna totiž dočkali až po 15 rokoch manželstva a dar prvého dieťaťa pripísali príhovoru svätého Františka.
Keď ako dieťa ochorel na vážnu očnú chorobu a po deväťdňovej adorácii rodiny k jeho patrónovi sa uzdravil, vďační rodičia prisľúbili, že bude rok slúžiť u františkánov. Tak sa stalo, že už ako 13-ročný pracoval ako kuchár vo františkánskom Kláštore San Marco Argentano pri Cosenze, kde sa naučil čítať a písať. Už vtedy vynikal zbožnosťou, poslušnosťou a asketickými sklonmi (o. i. spával na podlahe) a vraj dokázal robiť malé zázraky. Po roku však z kláštora odišiel, i keď nie je jasné, či sa tak rozhodol sám, alebo ho odviedli rodičia.
Vo veku 14 rokov sa s rodičmi vydal na púť cez Monte Casino a Monte Luco k hrobu svojho patróna Františka do Assisi a ďalej do Loreta a Ríma. Tam naňho zle zapôsobilo honosné oblečenie vysokého kléru a vystrašil ho všetok luxus. Traduje sa, že to osobne povedal aj kardinálovi Mikulášovi Kuzánskemu, keď ho stretol bohato oblečeného v koči, s upozornením na Ježišovu chudobu.
Na adolescenta Františka pri návšteve Monte Luco rozhodujúco zaúčinkoval život svätého Izáka zo Spoleta, ktorý po úteku zo Sýrie pred monofyzitmi v 6. storočí tam žil ako pustovník. Podľa jeho vzoru sa František z Paoly rozhodol žiť asketickým pustovníckym životom.
Po návrate domov sa utiahol najprv do odľahlej chaty z konárov a potom do skrytej skalnej jaskyne s výhľadom na more v kalábrijských horách. Jaskyňu z tufu rozšíril a prebýval v nej päť rokov, pričom nanajvýš raz denne jedol bylinky, spával na kameni alebo na zemi, chodieval bosý, neprezliekal si rúcho a neholil sa.
Po piatich rokoch samoty sa okolo Františka zhromaždilo niekoľko mladých mužov, ktorých prilákala jeho hlboká zbožnosť, a tak vzniklo malé duchovné spoločenstvo. Spoločne sa modlili a občas k nim prišiel odslúžiť omšu kňaz z neďalekého kostola. Keď im bol priestor jaskyne už príliš malý, presťahoval sa späť na rodinný pozemok.
Okolo roku 1436 postavil so svojimi spoločníkmi malú kaplnku a založil s nimi Rád najmenších bratov – paulánov. V rokoch 1452 – 1454 „najmenší bratia“ s podporou bohatých mešťanov vybudovali v Cosenze prvý kláštor s kostolom. Toto sa považuje za skutočný začiatok nového rádu „najmenších bratov“, ktorý sa najprv nazýval „pustovníci svätého Františka z Assisi“. Aj jeho otec Giacomo, keď ovdovel, stal sa pustovníkom a žiakom svojho syna.
František z Pauly dal neskôr hlave jedného z rádových domov prímenie „korektor“ (ten, ktorý napráva), aby ho podčiarkol ako služobníka v zmysle Ježišových slov: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.“ (Lk 22,26)
Pravidlá, ku ktorým František z Paoly zaviazal svojich mníchov, boli prísne: museli sľúbiť neustály prísny pôst, vegánsku stravu a pravidelné pokánie. František sa totiž sťažoval, že Cirkev musí znášať polovičatý prístup mnohých kresťanov k pôstu. Dúfal, že prostredníctvom svojho neustáleho pôstu sa mu podarí kresťanov presvedčiť, aby dodržiavali pôst aspoň počas štyridsiatich dní Veľkého pôstu.
V roku 1467 vyslal pápež Pavol II. svojho delegáta Baltazára de Gutrossis, aby Františkovo dielo preskúmal. Po návrate vyslanec uistil pápeža o lojalite svätca pápežovi, načo rád dostal možnosť získavať odpustky na financovanie nového kostola. Pápež zároveň inicioval proces uznania rádu, ktorý v roku 1474 zavŕšil jeho nástupca pápež Sixtus IV. František z Paoly následne založil ďalšie kláštory v Kalábrii a na Sicílii.
Svätý František z Paoly sa stal povestným aj vďaka množstvu divov. Pripisuje sa mu schopnosť bilokácie, keď podľa tradície napríklad slúžil počas svätej omše a v rovnakom čase pomáhal v kuchyni. Ďalej, pri stavbe kostola či kaplnky vraj František gestom zastavil balvan valiaci sa na budovu; balvan pri pustovni vidno aj dnes. Vďaka požehnaniu svätca slepí znovu nadobudli zrak, šialenci opäť získali jasnú myseľ a malomocní boli očistení. Traduje sa tiež, že priviedol späť k životu siedmich mŕtvych vrátane svojho synovca Nicolasa d’Alessia, ktorý neskôr vstúpil do rádu a žil svätým životom.
V roku 1464 sa údajne preplavil Messinskou úžinou na Sicíliu so svojimi spoločníkmi stojac na svojom plášti. Lodník Pietro Colosa z Catony, ktorý vlastnil malý prístav na pobreží Kalábrie, totiž žiadal peniaze za preplavenie, ktoré František z Paoly zaplatiť nechcel. A tak sa lodník stal svedkom zázraku.
Svätca a divotvorcu si v roku 1483 zavolal k smrteľnej posteli francúzsky kráľ Ľudovít XI. Jeho syn Karol VIII. (1483 – 1498) si potom askétu ponechal ako radcu. Vybudoval mu v Plessis-lès-Tours kláštor, kde František z Paoly zomrel na Veľký piatok 2. apríla 1507 a kde ho pochovali. Počas náboženských vojen v roku 1562 jeho hrob hugenoti spustošili a jeho pozostatky spopolnili.
Blahorečený bol už po šiestich rokoch od smrti v roku 1513 pápežom Levom X. Ten istý pápež ho svätorečil o ďalších šesť rokov v roku 1519.
V roku 1943 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna námorníkov na pamiatku jeho zázraku v Messinskej úžine.
Svätý František z Paoly, oroduj za nás!
