„… Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (Lk 4,18-19)
Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“
Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“
Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. (Jn 5,5-9)
* * *
Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. (…) Kým som na svete, som, svetlo sveta.“
Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. (Jn 9,3-7)
Dnes máme čítania o uzdraveniach. Máme možnosť použiť aj čítanie podporujúce krstnú katechézu z Evanjelia podľa Jána; preto uvádzam obe. Mohlo by sa nám zdať, že Ježišovou úlohou je uzdraviť a nakŕmiť ľudstvo. Ale jemu ide o oveľa viac. Chce nás uzdraviť predovšetkým z narušeného vzťahu ľudí s Bohom Otcom, teda očistiť od hriechu, ktorý nás oddeľuje od Boha i od seba navzájom, aby vytvoril koinóniu, spojenie medzi ľuďmi, a dáva nám Cirkev.
Hriech spôsobuje strach zo smrti. Ježiš nás učí milovať Boha, blížneho, ba i nepriateľa. Ako mám milovať nepriateľa, veď on ma ničí, zabíja ma! Ak milujem, tak zomriem, a z toho som v otroctve strachu… V krste sme však dostali Ducha Svätého. A čo je krst? Poliatie vodou?
„… Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a stávame sa účastnými na jej poslaní: ‚Krst je sviatosťou znovuzrodenia skrze vodu a slovo.‘“ (KKC 1213)
„Ponorenie do vody symbolizuje pochovanie katechumena v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza vzkriesený s ním ako ‚nové stvorenie‘.“ (2 Kor 5,17; Gal 6,15) (KKC 1214)
„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6,3-4)
Ak som teda kresťan, čiže pokrstený, neustále sa v Duchu Svätom rozhodujem milovať, teda umierať samému sebe, aby ten, čo Krista ešte nepozná, mohol ho spoznať v nás, tiež prekonať strach z umierania a uveriť v Ježiša. Veď on vstal z mŕtvych a toto nám pomáha veriť, že smrť nie je to najhoršie: najhoršie je zomrieť naveky v hriechu, vo svojom obrannom inkube. Preto platí, že kto si zachráni svoj život, stratí ho, a kto ho stratí pre Lásku, nájde ho.
Farizeji bazírovali viac na držaní sa zákonov než Lásky, a preto im „Ježiš povedal: ‚Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.‘ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: ‚Sme azda aj my slepí?!‘ Ježiš im odpovedal: ‚Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: »Vidíme.« A tak váš hriech ostáva.‘“ (Jn 9,1-41)
Pane, nechcem byť súdený pre prílišnú prísnosť. Radšej ma súď pre prílišné milosrdenstvo!
