S tými stožiarmi to kedysi dávno naši skauti zakladatelia vymysleli celkom dobre. Teda dúfam, že som to správne pochopil. Niektoré skautské tábory totiž fungujú tak, že starší skauti a skautky sa dohodnú a vytvoria partiu, ktorá si dá názov „predvoj“. Predvoj príde na miesto, kde majú skauti cez zimu uložené svoje táborové veci. Je to vždy spojené s trochou zdravej nervozity, či príde nákladné auto včas, či nezačne pršať – to je najčastejší inhibítor vzrušenia –, koľkí nakoniec môžu prísť, či príde aj ONA alebo ON a tak.
Najprv všetci hrdinsky odmietnu pracovné rukavice, ale čoskoro po pár trieskach v jemných študentských kožičkách sa zvyčajne rýchlo rozchytajú aj tie s deravými prstami. Začína to pripomínať mravenisko na bojovej výprave. Drobné dievčence a chalani nosia veľké dielce podsadových stanov. Súperia pri tom dve koncepcie: či vytvoriť reťaz a dielce si podávať, alebo len raz to chytiť do rúk, odniesť rovno na korbu a tam to uložiť. Pri dobrej partii prevláda prvý spôsob, pri nadstave vlkov samotárov druhý. Dievčatá sú zvyčajne nad vecou a chápavo sa prispôsobia.
Naložiť pár ton materiálu je drina. Ale ešte sú všetci plní adrenalínu, a tak sa nákladiak na lúke, mieste budúceho skautského tábora, podarí pomerne rýchlo aj vyložiť. Všetci pookrejú, ako keď ste boli dlho chorí a zrazu sa vám vráti plné zdravie. Tí, čo na danom mieste táboria už vyše desiaty rok, poznajú každý kameň; nezvyčajný pocit domova sa vtedy určite dostaví.
Usmievame sa a budujeme. Už to nie je také zúfalstvo ako v počiatkoch. Je dosť materiálu i skúseností, a tak sa robí kružnica z päťdesiatich podsadových stanov. Na centimetre presne ich chlapci a dievčatá ukladajú pomocou megakružidla z horolezeckého lana po okrajoch kruhu s priemerom skoro 40 metrov.
A práve, kde je kolík, o ktorý je na jednom konci lano uviazané, tam bude stáť stožiar. Pre skautský tábor je kľúčové táborové námestíčko so stožiarom uprostred. Tu sú slávnostné nástupy, tu sa vztyčujú vlajky, tu ich v noci strážia stráže. Kedysi to bolo drakonicky prísne: ak iní skauti alebo skautky „ukradli“ táborovú vlajku zo stožiara, tábor sa rozpúšťal a všetci šli domov.
Nočné stráženie, to je niečo, na čo sa deti nesmierne tešia, aspoň tak veľmi, ako sa toho aj boja. Máte desať, vedľa vás rovnako roztrasený kamarát alebo kamarátka. S hlboko zaklonenou hlavou padáte do priepasti hviezdnej oblohy nad sebou až tak, že sa občas musíte trochu chytiť trávy, aby vás to úplne neohromilo.
Píšťalka na krku sa má rozoznieť, ak by bol náhodou poplach. To všetci povyskakujú a bránia svoju vlajku, naháňajú sa a naťahujú, vodcovia majú príšerný stres, nech sa nikomu nič nestane, pravidlá sú jasné, aj bezpečnostné pokyny dopredu dohodnuté, ale v každom drieme nejaký ten neandertálsky lovec koristník… V zápale hry sa ľahko pravidlá porušujú. Ale to práve deti milujú. Úspešne ukradnúť vlajku je vec, o ktorej bude „prepadník“ do konca života rozprávať ešte aj pravnúčatám. Na druhej strane chytiť zamaskovaného votrelca a zvaliť ho na zem, to je neodolateľná výzva. Aj najdrobnejšie vĺča má pocit, že v tejto chvíli je jeho hruď popísaná veľkým písmenom „S“, a niet toho kryptonitu, čo by ho zastavil.
Premotivovaná svorka na spôsob vianočných ozdôb prevráti aj ten najodolnejší vianočný stromček tvorený vlajkokradošom zo susedného skautského tábora. Na nejaké modriny sa, skrátka, v takýchto situáciách nehľadí. Našťastie spája nás puto skautského sesterstva a bratstva, prípadné spory a pocity krívd a iné boľačky na duši sa ľahko v indiánskom teepee zahoja. My zajatcov nezväzujeme, stačí im zobrať iba topánky. Bežali ste už niekedy potme lesom naboso? Myslím, že aj pár skautských manželstiev vzniklo počas tejto vodcami neobľúbenej a účastníkmi milovanej nočnej hry.
Ale absolútnym základom k tomu je stožiar. Pôvodom je to padnutý štíhly strom, ktorý vyklíčil s oneskorením a celý život doháňal vyšších súrodencov, až sa stal tenkým a vysokým. Také máme najradšej. Za všeobecnej radosti sa donesie do tábora presne vtedy, keď predvoj dokončil všetky podstatné táborové stavby a po týždni pokojnej práce a unavených tichých večerov dorazili deti. Už sa decibelov tak skoro nezbavíme… Rodičia ich majú vysadiť na začiatku doliny, máme na to dobrý dôvod, treba im trochu spáliť prebytočnú energiu tými pár kilometríkmi prechádzky.
Ale starostliví rodičia to myslia dobre a vždy skúšajú obísť systém a niekedy sa im to aj podarí. Plán „B“ je preto stožiar. Ledva si deti zložia veci vo svojich stanoch, vytiahnu svoje skladacie nožíčky a iné žabykláče a šúpu stožiar. K slovu príde zdravotník aj prvé leukoplasty. A voňavá smola až za ušami. Iniciácia lesom, tá im už z rúk nezmizne až do konca tábora. Ale stožiar musí byť dokonale ošúpaný. Ako by to ináč bolo?! Asi po piatich minútach sa nikomu už nechce, ale nakoniec sa to vždy utrasie a stožiar sa môže vztyčovať. Mnohí ho len jednoducho zakopú, ale keďže môj zbor mal dlho na čele táborov vysokonapäťového elektroinžiniera, tak má sklápací stožiar. Keď sa blíži búrka, stožiar sa jednoducho sklopí. Keď už nič, aspoň pre ten pocit.
Nuž a každý tábor sa raz, žiaľ, skončí a koalícia ochotných sa premenuje na „závoj“. Všetko rozoberajú, nakladajú, zasypávajú. Lúka by mala ostať presne taká, akú sme ju našli. Až pri srdci bolestné je, keď rozoberáme táborovú pec z kameňov, hliny a veľkých liatinových platní. Deň sa s ňou trápila odhodlaná partia, kým v nej prvýkrát zažiarili plamene a uvaril sa prvý čaj.
Potom to vždy niekomu napadne. A čo so stožiarom? Krásny je. Mohol by ostať aj na rok. Bude ľahší, presušený. Prvé roky sme ho opreli do vysokého stromiska vedľa tábora. Do ďalšieho tábora zmizol. Tak sme ho na rok odniesli hodne ďalej, mimo ciest a chodníkov a tam opreli do vysokého stromu. Skoro vôbec ho nebolo vidieť. Zasa zmizol. Mám silné podozrenie, že asi s tým majú niečo spoločné tie tradičné májové zvyky pri domoch snúbeníc či stredoch dedín. Zaľúbení šuhaji nám akosi zleniveli. Alebo je tam niekde pod Kozím kameňom skrytý tajomný obor, čo raz za čas potrebuje špáradlo. Lebo ináč už neviem. Tak sme sa s tým zmierili. Kto ho v lese našiel a odniesol si ho, nemôže tušiť nič o vlajkách uprostred hviezdnych nocí, o ťažkom bremene strážcov na ich detských plieckach. O krásnych nástupoch v rovnošatách, tak zriedkavej láske spájajúcej ľudí dobrej vôle. O dúhach po ťaživých búrkach a bosých nohách dievčat obmytých kvapkami rosy, čo byť tam ešte týždeň dlhšie, veľa by im už nechýbalo, aby sa zmenili na prekrásne víly.
Skrátka, ten stožiar je pre každého okrem nás len kus dreva, čo sa môže na niečo hodiť. Zmierili sme sa s tým a nebudeme sklamaní, keď ho ani tohto roku nenájdeme. A fakt tá skrýša vyzerala nádejne…
Zachytil som na sociálnych sieťach fotografiu jednoduchého kríža z tenkého kmeňa vyschnutého stromčeka. Trochu nakrivo stál uprostred akejsi lúky. Bol pod ním rozhorčený komentár. Akože už pár rokov sa tým chodníkom organizuje Extrémna krížová cesta; je to taká novinka. Účastníci a účastníčky prechádzajú v noci po náročnej trase s predpísanou minimálnou dĺžkou a prevýšením. A na tejto nočnej túre je, samozrejme, aj štrnásť zastavení zaužívaných v Katolíckej cirkvi, počas ktorých si účastníci a účastníčky pripomínajú čriepky Ježišovej krížovej cesty v Jeruzaleme tak, aby precítili jej výnimočnosť. Lebo ona jediná si zaslúži exkluzívny názov „extrémna“, ale je to len môj názor…
Nuž a autor záberu sa rozhorčene ponosoval, aký je ten svet protikresťanský, nič mu už nie je sväté. Že často taký kríž jedného zo zastavení krížovej cesty nevydrží do ďalšieho roka a ktosi ho zničí. Hodí na kraj lesa. Alebo celkom zmizne. Najhoršie je, keď sa tak stane tesne pred akciou. Treba znova stavať takéto zastavenie. Stovky plačúcich a rozhorčených smajlíkov boli pod tou fotkou. Až z nich vyžaroval povzdych nad zlobou tohto sveta. Určite v mysli mnohých boli v zlom spomenutí aj nejakí progresívci a liberáli.
A tak mi napadlo, že to mohlo byť napríklad aj tak, že gazda šiel kosiť svoju lúku a z trávy trčal jednoduchý, dvoma klincami zbitý kríž. Dal ho nabok. Traktor s kosačkou nie je kolobežka. Ani možno nechápal, načo ho tam ktosi postavil. Mohol si aj myslieť, či to nie je nejaká biela či čierna mágia. Alebo ten krížik zvalil vietor. Mohol to byť aj pasúci sa dobytok. Kravičky milujú šúchať si hrubú kožu o čokoľvek. Ak ste niekedy našli na svojom aute odtrhnuté spätné zrkadlo na mieste, kde sa pasú kravy, zadržte nadávky a pozrite sa naň lepšie. Nebudú na ňom otlačky neprajníka, ale zaseknutá srsť… Turisti možno potom odniesli padnuté drevo z prostriedku lúky do lesa. Nech nezavadzia. Niekto by mohol aj zakopnúť a spadnúť.
Iný mohol povedať, že je to gýč v krajine. Že keď už niečo sakrálne, tak kaplnka alebo kríž, ale len tak, ako sa má. Na vlastnom pozemku, s finančným krytím na opravy a údržby aj roky dopredu. S povolením farnosti či biskupa. Autor nech je niekto, kto to študoval alebo má talent na umenie. Nestačí len robiť dobré veci. Treba dobré veci robiť aj správnym spôsobom.
Ak sa to celkom nedá, tak potom len s pokorou počítajúcou aj so sklamaním. Ako my staviame svoje táborové stavby vrátane kaplnky s krížom. Po tábore ich všetky rozoberieme a lúka ostáva taká, aká bola predtým. Zmyslom je totiž, aby stopy dobra a lásky ostávali v dušiach detí, a nie v krajine. Účastníkov všetkých krížových ciest tohtoročného Veľkého pôstu nech sprevádza Božie požehnanie a ochrana.
