Táto otázka ma vracia späť do detských čias. Jasne si pamätám, ako nám deťom zbožné staré mamy radili, aby sme tú „oblátku“ alebo ten „chlebík“ rýchlo prehltli a zbytočne nehrýzli, lebo je to živý Pán Ježiš, tak nech ho to nebolí.
Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že táto predstava siaha omnoho hlbšie do minulosti a viaže sa s menom mnícha Paschasia Radberta (785 – 865), ktorý v polovici 9. storočia vyvolal prvú vážnu polemiku na Západe svojím „kafarnatickým“ učením o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii.
Podľa tohto názoru Eucharistia obsahuje to isté telo a krv Krista, ktorý sa narodil Bohorodičke a bol pribitý na kríž. Pri prijímaní Eucharistie teda Kristus trpí telesné muky a bolesti. Tomuto názoru (vecný realizmus) oponoval mních Rotramnus z Corbie († 868), ktorý pre opis prítomnosti Krista v Eucharistii použil spojenie „reálny symbol“ rovnako, ako ho používali cirkevní otcovia predošlých storočí. Viacerí z nich opisovali prítomnosť Krista v Eucharistii ako zrkadlenie jeho obrazu v tomto svete.
Ďalšiu opozíciu proti kafarnatickému chápaniu Eucharistie priniesol v 11. storočí Berengár z Tours († 1088), ktorý už hovoril len o symbolickej prítomnosti a o Eucharistii len ako o spomienke. Tento heretický názor odvolal následkom zásahu pápežov Mikuláša II. (1059 – 1061) a Gregora VII. (1073 – 1085).
Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 hovorí už vzhľadom na Eucharistiu o „prepodstatnení“ a Tridentský koncil v 16. storočí zdôrazňuje túto pozíciu v reakcii na reformáciu a jej symbolický pohľad na Eucharistiu.
Vidíme teda, že postupne sa otázka čoraz viac zužuje na statickú prítomnosť Krista v Eucharistii na úkor dynamického pohľadu. To znamená, že v popredí už nestálo slávenie Eucharistie ako spásnej obety Ježiša Krista a účasť na nej, ale samotná prítomnosť Krista v eucharistickom chlebe aj po skončení tohto slávenia.
Podľa katolíckeho (aj pravoslávneho) presvedčenia však prítomnosť Krista v eucharistických spôsoboch nie je viazaná na čas svätej omše či liturgie. Po slávení zostáva „statická“: v chlebe a víne Kristus ustavične ponúka svoje telo a krv ako liek večného života, aj keď sa neslávi samotná Eucharistia.
Druhý vatikánsky koncil preto v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium znova hovorí o dynamickej prítomnosti Krista: v spoločenstve veriacich, v kňazovi, ktorý tomuto spoločenstvu predsedá, v Slove a v eucharistických spôsoboch (porov. SC 7). Každé slávenie Eucharistie je teda dynamickou udalosťou.
Tento dynamický pohľad viedol k použitiu spojenia „aktuálna prítomnosť“. Kristus je tu prítomný a koná, nie je prítomný „len“ statickým spôsobom ako nejaká vec. On je živou a prítomnou Osobou. Práve vďaka tejto aktuálnej prítomnosti môžeme hovoriť o jeho reálnej prítomnosti v Eucharistii.
Eucharistia teda nie je len statickým objektom úcty a poklony, ale predovšetkým zdrojom Božieho života, na ktorom dostávame účasť. A preto je vrcholom každej eucharistickej adorácie jej prijatie.
Prečo je však otázka prítomnosti Krista v Eucharistii taká dôležitá? Predovšetkým preto, lebo sa od nej odvíja ďalšia otázka – otázka môjho skutočného stretnutia s ním a prijatia jeho života. Krista nebolí, keď ho hryziem zubami, skôr ho „bolí“, keď neprijímam jeho život, jeho slovo, jeho lásku a hryziem svojho brata.
Odpoveď spracoval Rastislav Čižik.
