Vzťah autora tohto článku a jeho čitateľa je zastretý. Deliť nás môže nielen šírka oceánu, ročné obdobie, ale aj láska k iným veciam. Vieme o sebe veľmi málo, a napriek tomu ti, ak si si otvoril túto stránku, môžem s istotou povedať: Túžiš po múdrosti.
A ja neurobím nič iné, len ti v tom budem čo najmenej prekážať. Skúsim sa na túto otázku spýtať povolanejších – teda Ježiša; respektíve Ježišov.
Ježiš Sirachovec, ten, ktorý napísal knihu, ktorú ako katolíci zaraďujeme medzi múdroslovné texty Starého zákona, sa ťa pýta: „Túžiš po múdrosti? – Dodržuj prikázania.“ To je ono. To je Ježiš Sirachovec.
Starý zákon – to sú, samozrejme, známe prikázania. Nič nové, nič prekvapivé.
Preto tu máme my katolíci zákon nový. A tak sa opýtajme toho druhého Ježiša – nám oveľa bližšieho a známejšieho. A čo teda na to hovorí náš Spasiteľ? „Dodržuj prikázania.“
Múdrosť nie je len vec teórie – je to vec praxe, konania.
Možno najpodstatnejšia pasáž, aká bola kedy napísaná, je Reč na vrchu. Rovnako ako Kristove pašie, aj tieto kapitoly evanjelia by mal kresťan nosiť v srdci – možno ich dokonca poznať naspamäť; ja ich naspamäť nepoznám.
Na konci Reči na vrchu Kristus hovorí podobenstvo, ktoré sa mnohí z nás učili ako pesničku na náboženstve: „Muž múdry staval dom na skale.“ Bola to tá pesnička „ukazovačka“, keď sme sa museli všetci postaviť a s jemným pocitom trápnosti šibrinkovať rukami sem a tam, a pritom nás nútili spievať. A my, zmätení rukami spolužiakov lietajúcimi ponad naše hlavy, sme si ani nevšimli, že to mohli byť tie najosožnejšie slová, ktoré za posledný čas vyšli z našich detských úst.
Múdry muž staval na skale. Hlúpy na piesku – spievalo každé dieťa, ktoré prešlo cirkevnou školou alebo mládežníckymi stretkami. A tak je namieste otázka: Ako Kristus rozlišuje muža múdreho od muža hlúpeho? „… každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. (…) … každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.“
Hlavný rozdiel teda nie je v tom, či počujeme alebo nie, či sme dostali zjavenie alebo nie, či vieme alebo nevieme. Nezávisí to od toho, koľko povznášajúceho či inšpiratívneho sme prečítali; koľko youtubových kázateľov, psychológov či filozofov sme vypočuli. Je jedno, koľko citátov z Písma vieme súkať z rukáva. Rozdiel je iba v tom, či konáme, alebo nekonáme.
O sto rokov neskôr, ako Kristus preslávil najznámejší trek na svete – výstup na horu Tábor –, napísal svätý Atenagoras list na obranu kresťanského spôsobu života, v ktorom uviedol: „Medzi nami nájdete nevzdelaných ľudí, remeselníkov a staré ženy, ktoré… nie sú schopné slovami dokázať prospešnosť nášho učenia… ale preukazujú dobré skutky; keď ich udrú, nevracajú úder; keď ich okradnú, nesúdia sa; dávajú tým, ktorí prosia, a milujú svojich blížnych ako samých seba.“
Teda o sto rokov neskôr kresťania stále konali tak, ako učil Kristus a apoštoli.
V roku 292, keď v Alexandrii vypukla veľká epidémia, väčšina ľudí chorých jednoducho vyhadzovala na ulicu, aby tam zomreli. Ale svätý Dionýz, vtedajší biskup Alexandrie, napísal, že kresťania obetovali svoje životy, aby sa o chorých starali: „Väčšina našich bratov kresťanov prejavila bezhraničnú lásku a vernosť, nikdy sa nešetrili a mysleli len jeden na druhého. Bez ohľadu na nebezpečenstvo sa ujímali chorých, starali sa o všetky ich potreby a slúžili im v Kristovi… Mnohí pri ošetrovaní a liečení iných preniesli ich smrť na seba a zomreli namiesto nich…“
Posuňme sa o ďalších sto rokov – a kresťania ako svätý Bazil Veľký a svätý Ján Zlatoústy zakladali prvé sirotince a nemocnice! Svätá Makrína staršia zasvätila život pomoci vdovám a chudobným.
Tieto veci rozhodne neboli jednoduché. Znamenali obetovanie času, peňazí, prostriedkov – dokonca aj vlastných životov, aby mohli žiariť Kristovým svetlom do temného a nepokojného sveta. A predsa – v každodennom rozhodovaní nám naša „múdrosť“ radí byť zodpovední. Nepredať dom, ale ho zachovať pre deti. Nedať bezdomovcovi mince, lebo ich isto prepije. Takto radí naša múdrosť. A tak ako kresťan – nasledovník Bazila Veľkého, Atenagora či Makríny.
A predsa… kresťan sa stále pýta: Kedy som naposledy počul Božie slovo a povedal si: Môj rozum hovorí nie. Moje srdce váha.
Ale ty, Pane, si prehovoril. A ja podľa toho konám. Nie z presvedčenia. Nie z istoty. Ale z dôvery. Ak si na to neviem spomenúť, možno staviam na piesku. Na pekných slovách. Na akademických tituloch. Na článkoch, podcastoch, portáloch – aj na tomto.
Autor tohto článku nepozná čitateľa. Má len zopár zrniek piesku. Ty rozhodneš, či z nich niečo bude. Či ich premiešaš s vierou, betónom, a postavíš dom, ktorý vydrží. Len ty rozhodneš, či tento portál nebude len kopou piesku.
