Snívala sa mi taká strašná rozprávka. Zobudil som sa nad ránom, mokrý ako myš. A odvtedy na ňu nedokážem prestať myslieť. V tom sne bolo jedno kráľovstvo. Patrilo medzi tie najmenšie v Západozemi, ale keďže králi všetkých kráľovstiev okolo – väčších i najväčších – už nechceli žiadne bratovražedné vojny, vždy sa raz za čas stretli a rozprávali medzi sebou ako bratia pri veľkom okrúhlom stole. Nehľadeli na to, kto má koľko diamantov na korune, či je v krajine kráľ alebo kráľovná a koľko má viníc a poddaných. Hoci rozprávali rozličnými jazykmi a mali slávnejšiu i menej slávnu históriu, rozhodli sa radšej spoločne hľadieť do budúcnosti. A svojim poddaným chceli umožniť čím krajšie prežiť ten krátky život človeka na tejto zemi.
Niekedy sa zdalo, že až príliš. Ba krajiny, ktoré mali dosť hanebné dejiny, sa snažili o čosi viacej a na tie chudobnejšie aj trochu doplácali. Iné s mnohými hriechmi minulosti sa tvárili, že sa vlastne nič nestalo, a zdalo sa, že im to ani veľmi nevadí. Napríklad v jednom novom kráľovstve raz istého pochmúrneho marca odviezli 999 princezien strašnému drakovi ako výkupné a on všetky zožral, len zopár mu utieklo rovno z papule. A miestnymi to ani nehlo. Do dnešných dní si dokonca mnohí obyvatelia myslia, že sa vlastne dobre tak stalo. S drakmi vraj netreba bojovať, vždy treba s nimi rokovať o pokoji aj za cenu zopár zjedených princezien. Ako vravím, aj krajiny majú rôzne charaktery. Nuž a o tomto maličkom kráľovstve som mal ten desivý sen.
To, že táto krajinka v minulosti vŕšila chybné rozhodnutie na ešte chybnejšie a jej králi si vyberali za spojencov kdejakých krutovládcov v nádeji, že im to zabezpečí lepšiu budúcnosť, je aj škoda mlčať. Ale ako všetci vieme, iba blázon si v obleku skracuje cestu na svadobnú hostinu cez močiar. Tak, žiaľ, táto krajina má na svojom svadobnom obleku veľa blata, keď skúšala dobré ciele dosahovať pochybnými cestami. A čudné je, že sa ho ani teraz nesnaží odprať, ale je občas dokonca na to blato aj hrdá a s nostalgiou spomína na tie opakované brodenia sa, pri ktorých sa mnohí nevinní utopili a navždy zmizli pod hladinou tej blatistej skratky. A podnes chcú synovia neochvejne kráčať v tých istých šľapajach svojich nešťastných otcov.
Napriek tomu veľmoži vznešenejších a mocnejších cisárstiev posadili aj tohto – trochu ukričaného a ktohovie prečo večne namosúreného – kráľa za svoj stôl. Spolu s kráľom susednej krajinky, ktorá po jednej nepodarenej vojne veľmi schudobnela, a hoci sa v minulosti kruto správala ku všetkým svojim susedom, zrazu sa títo dvaja vladári tajomným spôsobom spriatelili. Zabudli na krivdy, vojny, stáročné skrivodlivosti, podmanenia i oslobodenia, okupované a znova slobodné kráľovské mestá. Mnohých mudrcov znalých histórie toto ich náhle priateľstvo zaskočilo a až milo prekvapilo. Teda keby malo byť ozajstné, ale ako to medzi kráľmi chodí, zrejme asi ani nie je… Alebo to víno, čo pijú králi na svojich spoločných stretnutiach, má vskutku tajomnú čarovnú moc.
No a z toho spodného kráľovstva, nečakane spriateleného, akoby na potvrdenie, že v dobrom i v zlom, preskočila do horného kráľovstva pliaga. Zlá choroba – a začali chorľavieť ovečky kráľovstva, o ktorom som mal ten sen. Aká irónia osudu! Keď tá ovčia choroba, čo z ničoho nič po desaťročiach vyskočila kdesi až od pekelných brán späť na svetlo Božie, schvátila niektoré stáda pri hranici kráľovstiev, bolo treba hneď konať.
No kráľ z môjho sna mal iné starosti. Ani komory jeho hradu, kde mali byť pre taký prípad zásoby vápna, ani zbrojnoši, čo ich je hádam len polovica, z tých, čo by mali byť, lebo kráľovská kasa je prázdna, neveštili nič dobrého. Kráľ už dlhé roky pred tým viedol záhaľčivý život a máločo sa staral o svoju krajinu. Bály, výlety, poľovačky a poľovnícke zámočky, pochybní kamaráti a málo cudné dvorné dámy. Po návštevách niektorých jeho radcov v dievčenských sirotincoch tiekli slzy dokonca aj mnohým smutným anjelom strážnym. To všetko mu bránilo sústrediť sa na svoje kráľovské povinnosti. Poddanými pohŕdal, tu a tam im podhodil nejakú zlatku, aby bol pokoj. Vlastne viac zlatiek, ako mal v pokladnici. Hlavne mu šlo o ten pokoj, aby sa mohol nerušene venovať svojim záľubám a najmä potešeniu z vládnutia, nie však z kráľovských povinností. Veď „po nás potopa“ je tiež jeden zo svetonáhľadov obľúbených v tomto zakliatom kráľovstve.
Takže v krajine, pre ktorú boli ovečky ozaj dôležité a poddaní z nich žili, choroba nemilosrdne postupovala. Bolo ju treba zastaviť. Na to je potrebné veľa vápna a vozov s plachtami. A aby sa uhynuté ovečky rýchlo zakopali, musíte mať lopaty, krompáče a chlapov, čo sa neboja. Nič z toho toto kráľovstvo nemalo. Pravdu povediac, jeho obyvatelia vždy žili teraz a tu, veľmi nad svetom nepremýšľali. Keď sa aj ktosi objavil a začal o tom, nad čím dlho premýšľal, nahlas hovoriť, nazvali ho poväčšine s posmechom mudrlantom, a buď ho vyhnali, alebo mu dali rovno po papuli. V kurze boli viac dvorní šašovia, čo najprv rozprávali a až potom rozmýšľali; aj to iba občas. No a s chorobou musia bojovať fakt múdri ľudia.
Kráľ vedel, že je zle. Cielene sa obklopoval priemernými a prostoduchými, a ak chytrými, tak len na zbojstvá a fígle. Ale keď ide do tuhého, cháska začala bezradne prešľapovať a mnohí dvorní radcovia, čo sa tak radi na hostinách ukazovali v lesklej a všakovakými písmenkami vycifrovanej zbroji, zrazu zmizli. Akoby sa nad nimi zem zavrela… Tak mu nič iné neostalo iba vyraziť k susedným kráľom s prosbou o pomoc. Je pravda, že často o nich pri domácich hostinách zle hovoril a všelijako na nich brýzgal. Pohŕdal nimi a vysmieval sa z nich. Ale keď vás bieda priprie, hneď spokorniete…
Vznešené kráľovné a cisárovné, králi aj princovia zasadli a pozorne ho vypočuli. Lebo aj oni sa zľakli. Čo ak tá pliaga preskočí aj k nim? Aj ich košiare zmĺknu a len diví vtáci sa budú ruvať na telách vyhladovaných poddaných. A, nedajbože, aj na ich vlastných! Ale načo chorobu dráždiť! Tak niektorí nahlas rozmýšľali. Možno sa uspokojí s tými okrajovými dvoma minikráľovstvami, kde sa práve rozmohla. Ba dobre by bolo, keby všetky ovce tam pokapali a s nimi aj tá choroba. Nakoniec isto si za to tie krajiny môžu samé, keď sa z ničoho nič práve u nich tá choroba objavila. Isto ju dačím ohavným privolali.
Posedeli, podumali a nakoniec povedali, že sami majú málo vápna, vozov i lopát. Veď aj u nich doma už dlho nik na chorobu nemyslel. Tak tomu môjmu kráľovi dali do plátenných vrecúšok liečivé bylinky, čo vedia rozrušené vnútro upokojiť, nech ich jeho poddaní vo forme liečivého čaju pijú a nebudú až takí vyľakaní. Aj baranice, nech si nimi uši prekryjú, aby nárek chorých ovečiek nepočuli. Ľahšie to budú všetko znášať. Iní králi radili, nech sa s tou chorobou nejako pokoná, nech s ňou ani veľmi nebojuje, lebo aj tak je to márne: nemôže predsa vyhrať. Nech kráľ dá vypáliť tie dediny, kde je choroba rozšírená, nehľadiac na poddaných. Časť treba obetovať, aby sa zachránil zvyšok. A keby dačo, nech ujde, pomôžu mu so sťahovaním.
No ozaj prestrašenému kráľovi to nedalo, keď videl, že mu tečie do jeho zlatých čižiem. Znova dobiedzal, prosil, zaprisahával i varoval. Začínali ho mať už po krk. Ba povedali mu, že nie je až taký dôležitý a že je málo vďačný, veď koľko mu už pomohli. A že sú z tých rečí o chorobe už ozaj unavení. Ale napokon sa predsa len takmer dohodli na nejakej pomoci, lebo tá choroba ozaj postupovala a bola hrozná, ale dvaja králi – akurát jeho susedia – boli proti. Predstavte si to! Tí, čo by boli prví na rane, ak by choroba znova preskočila z kráľovstva do kráľovstva. Až rozum zastáva!
Ale politika zvyčajne kašle na múdrosť. Akoby sa zdalo, že tá choroba občas z oviec aj na ľudí môže preskočiť a myšlienky im pomútiť. Tak zasa sa len čosi prisľúbilo, ktosi potajomky aj pár vreciek vápna s nejakými hrdzavými lopatami podhodil. Tiež zopár červotočmi rozhryzených vozov, aby sa nepovedalo. A ovečky po košiaroch umierali. Krívali a z papuliek sa im hrnuli sliny. Na ich zúfalý bľakot som sa zobudil, spotený. Ach, beda kráľom, čo sa starajú o všeličo na všetky strany sveta, a na svoju krajinu nedbajú… Sily zla akoby len na toto čakali.
Podobnosť tohto sna s nejakými situáciami a krajinami dneška je asi len náhodná. A nie, naozaj za kráľom z môjho sna nebola štandarda s dvoma pruhmi. Sny sú väčšinou čiernobiele, farby som nerozoznal dobre, ale dva pruhy to určite neboli, skôr tri – a v strede bolo čosi ako symbol obety a lásky; to viem isto. Muselo sa to odohrávať určite niekde bližšie, v tom sne mi bolo všetko akési povedomé. Ale kdesi vo vnútri cítim, že to aj s tým vojnou sužovaným a omnoho väčším a viac trpiacim Kráľovstvom slnečníc predsa len nejako súvisí. Že dobré i zlé sa nám v živote väčšinou akosi vracia.
Teraz však vážne. Aby sa aj táto nová choroba skončila, za to sa budeme určite mnohí počas zopár najbližších svätých omší úprimne modliť. Vlastne by sme sa mali všetci. Kráľ-nekráľ, tu už totiž vôbec nejde o neho a jeho náhle sa zjavenú nahotu.
