„V storočí pýchy rozumu má toto posolstvo úcty k Svätej hlave Spasiteľa veľký význam“ – hlása titulok na starom letáčiku. „Rozširujte úctu k Svätej hlave Kristovej!“ – čítam vyššie. Čísla neklamú: tento letáčik z antikvariátu má takmer deväťdesiat rokov! Vytlačili ho v Prahe. A viaže sa k vyjdeniu životopisu ženy, ktorej apoštolát mal poslúžiť pre obrátenie Británie, ohrozenej odpadlíctvom od viery.
Dnes by Terézia Helena Higginsonová musela rozšíriť svoju misiu na celú Európu, v ktorej pribúda vyprázdnených kostolov! Ako je možné, že mystička, ktorej život v mnohom pripomína Pátra Pia – s jej darom uzdravovania, proroctva, stigiem, bilokácie –, upadla do zabudnutia?
Spomínaný letáčik bol vložený v nenápadnej knižke s ošumelým obalom, týkajúcej sa života apoštolky úcty ku Kristovej Svätej hlave a u nás absolútne neznámej Terézie Heleny Higginsonovej (1844 – 1905). Svoj život zasvätila modlitbe, pokániu a výučbe detí. Stala sa „vyvolenou“ pre zvláštnu formu apoštolátu, ktorý sa svojho času snažila verejnosti viac pripomenúť iná žena – rehoľná sestra Cecília Kerrová (+ 1957). Ani o nej u nás nič nevieme, hoci napísala niekoľko historických i náboženských diel, napríklad o Zázračnej medaile Panny Márie alebo škótskom katolíckom prelátovi konvertitovi Georgeovi Hayovi (1729 – 1811), ktorý vydal prvú anglickú Bibliu v škótskom prostredí. V každom prípade, jej zabudnutá životopisná črta obracia pozornosť k stigmatizovanej učiteľke, ktorá sa stala Božím nástrojom pre šírenie nezvyčajného apoštolátu v dobe intelektuálnej pýchy a „vychýlenia z viery“.
Akým človekom bola táto žena, ktorá upozornila na úctu k symbolu Božskej Múdrosti a ten predstavila ako súčasť oddanosti voči Pánovmu Najsvätejšiemu Srdcu – „korunke“ všetkých pobožností? Nenápadná staršia dáma malej postavy, bledej tváre, s tmavými očami a v ošumelých čiernych šatách nepriťahovala vo svojej dobe v uliciach prístavného mesta Liverpool zvláštnu pozornosť. Nič z jej zovňajšku ju neodlišovalo od prúdu unavených robotníkov kráčajúcich husto zaplnenou cestou. Kto už by v tom čase v učiteľke obecnej školy a chabého zdravia odhalil mystičku?
A predsa, kanonik Snow, vtedajší kancelár Liverpoolskej arcidiecézy, ktorý ju poznal dôverne ako jej duchovný radca vyše dvadsať rokov, odhalil: „Nebola len sväticou, ale jednou z najväčších svätých, akých Boh vzbudil svojej Cirkvi.“ Ako napísala autorka jej životopisu, takéto svedectvo vyslovené z úst dôveryhodnej duchovnej autority nemožno ignorovať. Napriek tomu, že v našich končinách zostáva jej osud celkom neznámy, jej hrob na cintoríne v anglickom Nestone sa stal cieľom pútnikov.
Poznali sa?
Cecília Kerrová napísala, že Teréziu Higginsonovú počas jej života „prikrývala“ taká pokora, že ani jej najbližší priatelia si neboli úplne vedomí toho, koho majú pri sebe, hoci neraz zostali ohromení z lúčov nadprirodzeného svetla vyžarujúceho z jej vnútra. Okrem jej duchovných vodcov, považovaných za kňazov svätého života (P. Powell a P. Snow), bola svedkom jej života aj Zuzana Rylandová, učiteľka a kolegyňa, ktorá sa stala jej spolubývajúcou i priateľkou, neskôr rehoľníčkou. Teréziine listy a výpovede očitých svedkov o jej živote pomohol ako svedectvá uchovať kanonik Snow. Veril, že raz budú potrebné na jej kanonizáciu. K tej zatiaľ neprišlo, avšak v roku 1937 bola vyhlásená za Božiu služobnicu.
Hodno pripomenúť, že v čase, keď Cecília Kerrová spisovala životopis T. H. Higginsonovej, nebolo v Cirkvi ešte žiadneho svätorečeného Angličana ani Angličanky. Až v roku 1970 pápež Pavol VI. svätorečil štyridsať mučeníkov Anglicka a Walesu umučených počas prenasledovania katolíkov v 16. storočí. V roku 1974 bol rovnako Pavlom VI. svätorečený Brit, mučeník jezuita John Ogilvie (1580 – 1615) zo Škótska, konvertita z kalvinizmu ku katolicizmu (blahorečil ho pápež Pius XI. v roku 1929).
A potom sa až v roku 2019 konalo svätorečenie konvertitu kardinála Johna Henryho Newmana (1801 – 1890), ktorého vyzdvihol k úcte oltára pápež František a ktorý je považovaný za proroka moderných čias. Kardinál Newman sa narodil v roku 1801, teda bol o 43 rokov starší ako mystička Terézia Helena Higginsonová, a zomrel iba o pätnásť rokov skôr než ona. Nevieme, či sa tieto dve osobnosti navzájom poznali alebo či o sebe vedeli.
Kňazi – častí hostia v dome
Terézia pochádzala zo siedmich detí, narodila sa ako tretia v poradí. Otec pochádzal zo starej katolíckej rodiny, matka bola konvertitka. Jej rodičia sa po svadbe usídlili v mesteGainsborough. Cecília Kerrová poznamenáva: „Mladí manželia, ktorí boli horlivými katolíkmi, vnímali, že východ Anglicka je po náboženskej stránke smutnou púšťou. Ich šťastný domov sa však veľmi skoro stal pravou oázou v tejto púšti, centrom pre katolíkov rozptýlených v okolí. V dome mali kaplnku, kde sa slúžila svätá omša, kedykoľvek ich navštívil niekto z ich kňazských priateľov. Apoštolský vikár severného okresu mesta bol u nich častým návštevníkom, podobne ako P. Dominic a P. Ignác Spencer, dobre známi pasionisti.“
Terézia Helena sa narodila po tom, čo si jej matka vykonala púť k waleskej panne a mučenici zo 7. storočia na miesto prezývané Lurdy Walesu. Dievčatko malo veľmi živú povahu, čo jeden kňaz komentoval slovami, že buď pritiahne veľa duší k Bohu, alebo ich od neho, naopak, odtrhne. Higginsonovci viedli svoje deti v prísnom katolíckom duchu, ale aj k láske voči chudobným. Na živote malej Terézie sa to prejavilo horlivosťou v modlitbe. Od svojich desiatich rokov prežila spolu so svojimi sestrami niekoľko rokov v kláštore v Nottinghame, kde získala vzťah k pobožnostiam Krížovej cesty a upevnil sa jej vzťah k Oltárnej sviatosti. Ako dvanásťročná prijala prvé sväté prijímanie a v tom istom roku prijala aj sviatosť birmovania. Kláštor opustila ako 21-ročná.
O menšie zázraky, ktoré sa diali v jej prítomnosti, tiež nebývala núdza. Stalo sa napríklad, že išla vybrať horúci uhlík z ohňa a popálila sa. Keď jej začala horieť zásterka, urobila znak kríža a oheň hneď uhasila. Alebo keď bolo treba v miestnosti zakúriť pre chorého, urobila znak kríža nad vyhasnutým uhlím a okamžite vyšľahli plamene.
Terézia ako učiteľka pôsobila na niekoľkých miestach. Na žiadosť pátra Powella, zbožného kňaza z mesta Bootle na predmestí Liverpoolu, učila aj v prostredí najviac zamorenom čiernymi kiahňami. Hoci istý čas uvažovala o rehoľnom povolaní, po mnohých modlitbách vypočula volanie otca Powella, aby sa jej hlavným povolaním stalo učiteľstvo.
Jej priateľka spomína
Zuzana Rylandová rada spomínala na ich hlboké priateľstvo. Svoju spolubývajúcu, priateľku a kolegyňu vnímala ako prostú ženu plnú života a humoru, miláčika detí. Bola svedkom jej extáz spojených so stavom bezvedomia, ktoré silneli v období Veľkého pôstu. Počas nich Terézia sprevádzala Pána Ježiša jeho utrpením. Vo Svätom týždni ležala na lôžku v agónii. Pri modlitbe na kolenách sa niekedy zhovárala s Pannou Máriou, svätým Jozefom alebo svätým Petrom. Na Veľký piatok v roku 1874 ju našli dve učiteľky ležiacu v bezvedomí s rozpätými rukami a ranami na rukách i na nohách. Zuzana Rylandová nepochybovala, že ide o stigmy, Pánove rany.
Praktizovala prísne pôsty, veľa trpela. Bola schopná žiť len z Eucharistie a neprijímať jedlo až tri dni. V roku 1874 prežila duchovné zásnuby s Ježišom; stalo sa tak na sviatok jeho Najsvätejšieho Srdca. Okrem toho mala Terézia dar bilokácie (pomáhala napríklad rôznym kmeňom v Afrike aj inde, poúčala ich o základných pravdách viery, krstila ich), dar vízií a dar proroctva pre posledné časy. No zažívala aj hrozivé útoky diabla, napríklad v podobe hrozného škrekotu a jačania, ktoré zapĺňalo dom, tiež stavov, keď ju vyhodil z postele alebo jej dal ranu do tváre. Chýry o tom prenikli aj na verejnosť.
Keď prijala ponuku pátra Powella, ktorý sa stal po pátrovi Snowovi jej duchovným vodcom, v Bootle učila sedem rokov. To sa stalo dôležitým miestom jej duchovného života. No v tomto období bola tiež vystavená aj nenávisti okolia či rôznym fámam. Večer čo večer sedela pri okne svojej izbičky a hnaná poslušnosťou voči duchovnému vodcovi písala dejiny svojej duše. Niekedy písanie prerušovali extázy a modlitby.
Deťom sa venovala svedomite a mala dar čítať v ich srdciach, takže ju nemohli oklamať. Cecília Kerrová s obdivom píše, ako vyliečila mnoho detských bolestí cez svoj kríž. Čím bola staršia, tým viac sa u nej vystupňovala nežnosť voči deťom: v každom z nich videla Sväté dieťa Ježiša, ba nazývala ich svojimi „kuriatkami“. Okrem školy a písania dejín duše trávila čas aj návštevami chorých, utešovala väzňov, prinášala umierajúcim Eucharistiu. S inými sa rada delila o šaty.
Veľkou udalosťou pre ňu bola púť do Talianska, kde sa stretla s pápežom Levom XIII. A pri tejto príležitosti zamierila s priateľkou Fleckovou aj do Assisi, Padovy, Benátok a Milána. Keď zostarla, v chorobe opakovala svojej ošetrovateľke: „Moja drahá, milujte Božiu vôľu a budete prežívať nebo na zemi.“
Terézia zomrela po šiestich hodinách agónie 15. februára 1905. Kanonik Snow po jej skone napísal: „Ja netrúchlim nad jej smrťou. Hneď ako som dostal telegram, šiel som do kostola a postojačky som vo svätyni odriekal s veľkou vrúcnosťou a útechou Te Deum, ďakujúc nášmu Spasiteľovi za všetky zázračné milosti, ktoré jej udelil.“ Pochovaná je v anglickom Nestone.
Svätá tvár: z Teréziiných listov
Teréziine zachované listy svedčia o tom, ako svoj život zasľúbila Bohu a ako v povolaní učiteľky našla Božiu vôľu pre svoj život, aby „učila Pánove dietky, ako ho majú milovať“. Z rôznych tajomstiev svojej duše prezradila pátrovi Powellovi, že Spasiteľ ju nazval „Nevestou Ukrižovaného“ a pozval ju s ním kráčať na Kalváriu. Neustále sa modlila, aby jej Pán dovolil trpieť za hriechy iných ľudí. Na sviatok Božského Vykupiteľa 23. novembra 1887 bola uchvátená mystickým zasnúbením s Ježišom; Terézia o tom podrobne píše. Žila ešte takmer sedemnásť rokov a štyri mesiace po tejto mystickej udalosti.
Vrcholom jej života bola téma úcty k Svätej hlave Pána Ježiša, ktorá bola aj hlavným predmetom jej listov adresovaných P. Powellovi. Zdieľa sa, že práve počas pobytu v Bootle k nej Spasiteľ najviac hovoril o tejto téme. Vyznala sa, že sa jej zjavil a „jeho Svätá hlava žiarila ako more svetla“. Zároveň jej predložil svoje prianie, aby ľudia preukazovali zvláštnu úctu jeho Svätej hlave, sídlu Božskej Múdrosti. „Náš drahý Spasiteľ mi tiež ukázal, ako je hlava centrom všetkých telesných zmyslov a že táto pobožnosť je nielen doplnkom úcty k jeho Najsvätejšiemu Srdcu, ale korunkou všetkých pobožností.“ Terézia sa zdôverila, že Spasiteľ sľúbil nevýslovné požehnanie tým, ktorí počúvnu jeho želanie: „Dal mi poznanie, že bude korunovať a zaodeje zvláštnou slávou všetkých, ktorí budú šíriť túto pobožnosť.“
Nuž, ako napísala už pred desaťročiami Cecília Kerrová: „V tomto prípade musíme počkať na rozhodnutie Cirkvi: ak však ona potvrdí svojím schválením túto úctu, s istotou budeme môcť povedať, že Terézia Higginsonová bude známa budúcim generáciám hlavne v spojení s ňou.“ A tak mi starý letáčik a „opotrebovaná“ knižka z antikvariátu odkryla novú a neznámu tému a tiež pripomenula citát britskej mystičky: „Jeho sláva je jedinou vecou, ktorú máme mať na zreteli – a blaho duší.“
