Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. (Mt 5,17-19)
V roku 1968 vydal morálny teológ Bernhard Häring jedno zo svojich najznámejších diel s titulom Láska je viac ako prikázanie. Odráža nadšenie koncilového a pokoncilového obdobia a ponúka mu biblicko-teologický fundament. Škoda, že väčšina si namiesto prečítania knihy zapamätala len jej nadpis a potom odvolávanie sa na lásku čoraz odvážnejšie pristrihovala na svoj obraz a podobu.
Z veľkých očakávaní pokoncilovej obnovy prichádzalo vytriezvenie. Príčinou bolo čoraz zdeformovanejšie chápanie lásky, ktorá rýchlo degenerovala do rôznych foriem egoizmu a subjektivizmu. Vyprázdnil sa pojem lásky i katolícke kostoly. Mnohí sa snažia zachraňovať vieru a Cirkev návratom k prikázaniam – namiesto očistenia pojmu láska. Pozrime sa, čo k téme hovorí Ježiš.
Aby Ježiš formuloval prvé a hlavné prikázanie, na to mu úplne stačí citovať starozákonné Mojžišove knihy: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie.“ (Mt 22,37) Láska teda nie je ani protikladom, ani prekonaním prikázania, ale jeho naplnením.
Svetskí revolucionári budia dojem novosti tým, že búrajú všetko, čo sa doposiaľ vytvorilo, nádej živia sľubmi a nadšenie hlásaním neviazanosti. Revolúcia sa mení na spúšť a pod gilotínou čoskoro hynú aj samotní hlásatelia atraktívneho „bratstva, rovnosti a slobody“, len čo pozasievali nenávisť, nerovnosť a prenasledovania.
Aj Ježiš pôsobil revolučne. So základným rozdielom: nebúral staré, ale učil chápať hlboký zmysel Zákona a očisťoval ho od toho, čo naň naniesla prázdna rutina a sebecké ľudské záujmy. Tých, čo si z jeho pôsobenia začali robiť falošné nádeje na Mesiáša ako lacného reformátora, okamžite vyviedol z omylu. Boží zákon netreba meniť, ale napĺňať. Práve ten, komu sa nechce do zmeny seba, najviac kričí po vonkajších zmenách.
Čo znamená naplniť, vidíme najlepšie na tom, ako Ježiš napĺňal Zákon a Prorokov. Evanjelisti často konštatujú, že Ježiš niečo vykonal, „aby sa splnilo Písmo“; „aby sa splnilo, čo Boh predpovedal ústami prorokov“. Vernosť sa teda neprejavuje bojom o čistotu náuky, ale úsilím, aby sa vďaka našej spolupráci s Duchom Svätým „Slovo stávalo telom“.
Ani Ježiš nenapĺňal Zákon a Prorokov puntičkárskym zachovávaním jednotlivých predpisov, ale celým svojím bytím. Jeho pokrmom i šťastím bolo plniť Otcovu vôľu, a to až po „dokonané je“, ktoré zaznieva z jeho úst, keď sa celý aj so svojím zomieraním odovzdáva Otcovi. Do posledného „jota“ teda znamená „totus tuus“.
Ak sa z predpisov a prikázaní vytratí ich pôvodný zmysel, stávajú sa zbytočnosťou a brzdou. Riešenie však nie je prikázania odvrhnúť, ale ich znova oživiť Božím Duchom. To nemožno dosiahnuť ani teologickými, ani vecnými dišputami. Prikázania sú zo života a pre život. Len kto sa podľa nich snaží žiť, a nie ospravedlňovať si ich zanedbávanie, spozná ich životnú múdrosť a význam. Len kto na základe zažitej skúsenosti chápe ich zmysel a dôležitosť, môže aj správne a dôsledne učiť…
