Na Slovensko pricestoval na pozvanie Slovenskej katolíckej charity arcibiskup Jacques Mourad, ktorý je členom starobylého Sýrskeho antiochijského patriarchátu, jednej zo šiestich východných katolíckych cirkví s týmto titulom i právomocami. 56-ročný arcibiskup, ktorý je v úrade dva roky, cestuje po Slovensku, aby sa poďakoval za pomoc pre kresťanov v Sýrii i poprosil o ďalšiu.
Arcibiskup Mourad bol mníchom Monastiera svätého Mojžiša Habešského v Nebeku, ktorý leží približne 80 kilometrov severne od Damasku. Ide o starobylý komplex zo 6. storočia, ktorý bol v minulosti sýrskym pravoslávnym monastierom. Obnovil ho taliansky jezuita Paolo Dall’Oglio v roku 1984. Až do vypuknutia sýrskeho konfliktu prijímal zhruba 30-tisíc hostí ročne. Paolo Dall’Oglio je nezvestný od roku 2013, keď bol odvlečený pri pokuse o oslobodenie rukojemníkov zadržiavaných teroristickou organizáciou Islamský štát.
Spoločenstvo Monastiera svätého Mojžiša Habešského obnovilo zničený Monastier svätého Juliána z Emesy (Eliána z Homsu) v meste Karjatain neďaleko Homsu, na čom veľké zásluhy mal predovšetkým otec Mourad, ktorý ho viedol od roku 2000 až do roku 2015, keď bol unesený teroristami z Islamského štátu. Keď sa mu s pomocou moslimského priateľa podarilo ujsť, zachytil svoj príbeh písomne, aby potom v roku 2018 vyšiel knižne vo francúzštine a neskôr vo viacerých prekladoch pod titulom Mních ako rukojemník: Boj za mier zajatca džihádistov.
Jeho zajatiu predchádzali boje medzi štátnym režimom a opozíciou. V oboch spomínaných monastieroch zostalo iba sedem mníchov, ktorí sa popri starostlivosti o utečencov museli naučiť vychádzať s oboma striedajúcimi sa stranami. „Pri prijímaní utečencov do kláštorov a chrámov sme nerobili rozdiely medzi kresťanmi a moslimami,“ povedal arcibiskup Mourad pri návšteve Gréckokatolíckej eparchie v Bratislave 25. marca.
Spomínal, ako sa situácia v regióne zdramatizovala s príchodom takzvaného Islamského štátu. „Bolo ťažké rozhodnúť sa, čo máme urobiť. Opustiť svoje domovy? Je hrozné pripustiť si, že sme zostali opustení aj kresťanským svetom, ktorý sa od nás dištancuje,“ spomína arcibiskup na ťažké chvíle.
Arcibiskup Mourad bol podľa vlastných slov pripravený stať sa mučeníkom, no nebol pripravený akceptovať, že rovnaký osud väzňov postihne aj jeho 250 veriacich. Bol to totiž najmä on, kto ich presvedčil, aby neodišli ako mnohí iní kresťania.
Niektorých teroristi zavraždili, iní prežili a za svoje prežitie vďačili najmä skutočnosti, že so sebou nemali zbrane. Arcibiskup Mourad to neskôr komentoval slovami: „Boli sme zachránení vďaka nášmu kresťanskému povolaniu byť svedkami pokoja.“
Počas väznenia nechýbali ani vyhrážky smrťou, ak zajatci nekonvertujú na islam, pričom im teroristi „do detailov opisovali, ako svoje vyhrážky uskutočnia“. Dramatická skúsenosť spôsobila, že arcibiskup Mourad dnes ešte jasnejšie rozlišuje medzi islamom a islamizmom, ktorý vníma ako politickú ideológiu.
Kresťanov zasa vyzýva zanechať myšlienkovú schému, podľa ktorej je každý moslim teroristom. Namiesto toho je potrebná väčšia pokora a jasnosť pohľadu vo vzájomných vzťahoch.
Po takmer piatich mesiacoch väznenia pomohli otcovi Mouradovi a väčšine jeho veriacich k úteku v beduínskom prestrojení miestni moslimovia. Krátko nato boli zabití. S odstupom času hodnotí arcibiskup svoje väznenie ako veľkú duchovnú skúsenosť:
„Nemôžem zabudnúť na silu a odvahu, ktoré mi umožnili čeliť džihádistom a sprostredkovať im Ježišovu lásku. V ťažkých situáciách mi Boh dal dar usmievať sa a to bolo niečo, čo zneisťovalo aj mojich strážnikov. Čudovali sa, ako je možné, že sa väzeň usmieva, a ani ja som nevedel vysvetliť, odkiaľ beriem silu. Len čo som sa začal modliť ruženec, všetka bolesť a strach zmizli.“
Arcibiskup tiež pripomenul, že prítomnosť kresťanov na Blízkom východe je veľmi dôležitá. Osobne si však nemyslí, že sú osobitnými hrdinami, ako ich často vykresľujú médiá. „Nie sme hrdinovia, sme jednoduchí ľudia, ktorí sa len snažia žiť posolstvo pokoja Ježiša Krista uprostred sveta plného násilia.“
