V dnešný deň sa vo všetkých rímskokatolíckych kostoloch na celom svete číta z evanjelia podľa Lukáša. Je to opäť poučný príbeh postavený na ostrých kontrastoch. Do protikladu sa tu dávajú dvaja veriaci ľudia.
Jeden, ktorý je spravodlivý a má dobrú povesť. Prichádza pred Božiu tvár hrdo, sebavedomo, odhodlane a čaká na zaslúženú odmenu. Vedomie vlastnej dokonalosti ho však privádza k chybným záverom. Miesto toho, aby Bohu ďakoval za to, že má silu vzdorovať pokušeniam, že mu Boh dáva silu zotrvať v dobrom boji, miesto toho je jeho ďakovná modlitba obžalobou všetkých, ktorí zlyhávajú na plnej čiare a životmi sa predierajú, ako sa vraví, s odratými ušami.
Mýtnik, ktorým všetci opovrhujú, lebo ho považujú za zradcu národa, ktorý v mene cudzej mocnosti žmýka svojich, je na tom inak. Vie, akou tragédiou je jeho život. Stojí vzadu a nemá odvahu stáť v modlitbe so vztýčenou hlavou. Prosí o odpustenie, prosí o milosť. Prosí o to, aby k nemu bol Boh milosrdný. Neobviňuje horších od seba ani nezávidí lepším. Akoby pre neho nikto iný neexistoval, iba Boh na jednej strane a on na strane druhej. Vie, že k Bohu sa nepovznesie – to nie je v jeho silách. Ale je si vedomý toho, že Boh sa môže skloniť k nemu, hriešnemu.
Rovnako ako mýtnik modlia sa v nasledujúcich storočiach tisíce kresťanov. Pustovníci na púšti, ktorí začínali veľkými modlitbami, končia v prachu volajúc: Kyrie, eleison! – Pane, zmiluj sa! Boh sa k nim skláňa. Skláňa sa tak, ako sa otec skláňa k malému dieťaťu a z prachu zeme ho dvíha do výšin, aby sme mu mohli nazrieť do tváre.
Boha poznáme po milosti a Boh nás pozná po mene!
