Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. Vy sa budete modliť takto:
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.
Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6,7-15)
Raz sa jeden otec za krásneho slnečného nedeľného dňa vybral s dcérenkami na prechádzku. Ako tak kráčali, míňali hračkársky obchod, kde vo výklade mali bábiky barbie. Dievčatka sa hneď obrátili na otecka a prosili ho: „Oci, kúp mi barbie!“ Otec im začal vysvetľovať, že je nedeľa a obchod je zatvorený, ale že v týždni sa tam zastaví a tie bábiky im kúpi.
Večer, keď otec sedel v pohodlnom kresle a čosi si čítal, jedna z dcér ho veľmi vytrvalo drží, ba až ťahá za ruku a opakuje dookola: „Oci, kúp mi barbie! Oci, kúp mi barbie!“ Otec v rozpakoch presviedča dcérenku, že sa nemusí obávať, že jej tu bábiku kúpi, len nech mu verí… Ale veľmi sa mu ju nepodarilo presvedčiť. Nato druhá dcéra vylezie za ockom do kresla, objíme ho a hovorí: „Ja mám najlepšieho ocinka na svete, lebo mi kúpi barbie!“ Porozmýšľajme! Otec ľúbi obe dcérenky, ale čo sa mu viac páčilo?
Niekedy prosíme a prosíme, a neviem, či vôbec veríme, že nás Boh vyslyší. Niekedy naša modlitba otčenáša znie bez toho, aby sme si uvedomili, čo nás v ňom Pán Ježiš chcel naučiť: prosiť ho s dôverou, chcieť konať či hľadať jeho vôľu, odpúšťať svojim vinníkom a zriekať sa Zlého.
