Ktoré dieťa by odolalo tejto vecičke? Už len ten názov – „bomba“. Samozrejme, že propánbutánová. Ale v spojení tých dvoch slov bolo nebezpečenstvo spojené s užitočnosťou. To strašne láka. V čase môjho detstva mnohé rodiny vlastnili veľký stan. Náš sa volal „Mamaya“. Neviem prečo, ale bol skvelý. Mal spálňu a kuchyňu. A striešku predo dverami.
No a do kufra auta sa k nemu pribaľovala aj tá malá modrá oceľová tlaková nádoba plná plynu. Kupovala sa na výmenu: doniesli ste prázdnu a kúpili ste si naplnenú. Otec skúsene bral do rúk ponúkanú bombu; nenechal sa zmiasť novotou jej náteru. Znalecky ju zodvihol k hlave a jemne ňou kýval. Podľa špliechania a zotrvačnosti skvapalneného plynu odhadol tú najplnšiu. Šlo sa do Bulharska k moru, neradno bolo podceniť jediný prostriedok umožňujúci variť pre celú rodinu. A dosť sa aj vtedy okrádali zákazníci.
No a keď sme sa zmorení z nekonečnej cesty konečne utáborili, bola to prvá činnosť, ktorej sa venovala pozornosť. Otec natočil varič, čosi zasyčalo a detské nošteky sa zvraštili od čudného pachu. „To je merkaptan. Plyn nemá zápach, tak aby ľudia vedeli, že nie je niečo v poriadku, pridáva sa do neho táto voňavka.“
Ako naučíte dieťa, že reč môže byť dvojzmyselná? Tým, že ho rozosmejete slovom. Dúfam, že aj youtuberi občas učia svojich malých poslucháčov maznať sa so slovami. Ale odvtedy aspoň viem, čo to v tom plyne vlastne smrdí. To, že sa na variči varila voda na prvú voňavú kávu neďaleko šumiaceho mora, nikoho neprekvapí.
Ale konečne prišiel večer a zdalo sa, že otec na západ slnka podozrivo nedočkavo čaká; nedalo sa nevidieť, ako sa už nevie dočkať. Plyn znova zasyčal a on namiesto variča naň namontoval takú čudnú vec s ohnutou rúrkou. Vytiahol drobnú zvláštnu gázičku či skôr maličkú sieťovku pre trpaslíkov. Opatrne ju natiahol kdesi na tú rúrku, priviazal ju, trochu našuchoril a zapálil. Tá biela sieťka sa začala zmenšovať, krkvať a celá sčernela, potom zbelela a zrazu – tradá, jemne vybuchla a rozžiarila sa do žltobiela. Ale že ako? Až nás pichlo v očiach. Zrazu bol stan plný svetla. Zázrak! Plyn vie aj svietiť! Trochu sme sa pohrali s kartami a zaľahli do spacákov.
Na druhý podvečer otec opatrne natočil našu plynovú svetlušku na hrdlo plynovej bomby. „Musíte byť veľmi opatrní, tá pančuška, čo svieti, je teraz už veľmi krehká!“ Ani sa nestihol poriadne otočiť, už som prštekom skúmal, nakoľko je krehká. Zosypala sa ako sny princovi, keď mu po Popoluške ostala v ruke len črievička. Iba malá biela kôpka popola ostala z tej zázračnej sieťky, ktorá nám včera tak krásne žiarila. Teraz ju rozfúkaval večerný morský vetrík.
To som si zapamätal na celý život. Sú žiarivé krásne krehké veci, ktorých sa nesmiete ani najjemnejšie dotknúť. Ak to urobíte, stratíte ich. Navždy. Ak sa chcete v dospelosti nebáť milovať, musíte v detstve zničiť aspoň jednu svietiacu pančušku na plynovej lampe. Je to primeraná cena, aby ste na celý život pochopili, že každý človek má v sebe zdroj svetla, ktorý je veľmi krehký. Nemáme nijaké právo a ani dôvod skladať z duše človeka ochranné tienidlo chrániace jeho intimitu. A keď už kvôli terapii musíte, radšej ani nedýchajte, keď sa odkryje to, čo ukrýva.
Veľmi ma bolí, keď občas počujem z úst ľudí hrubé výroky smerované na najvnútornejšie prežívanie viery, morálky, sexuality, pohlavnosti či orientácie… Počnúc duchovnými osobami cez zabávačov až po krčmových štamgastov či politikov. Prečo sa aj z našej Cirkvi vytratil takt, diskrétnosť a opatrnosť pri narábaní so slovami? Hrubo vstupujeme v dôverných rozhovoroch do najjemnejších častí ľudskej bytosti, ako keby sme boli profesionálni zberači tajomstiev. V zablatených čižmách. Ale nie sme.
Môj obľúbený autor horských poviedok Anton Marec, ktorý možno mnohé aj písal na svojich horských chatách pri svetielku plynovej lampy či petrolejky, vykreslil jeden rozhovor medzi literárnymi postavami tak, že som si jeho zmysel zapamätal navždy. Ten dialóg sa odohráva medzi horárovou dcérou a horským chatárom, ktorý sa po tom, čo ho z chaty vyhodili, lebo sa komusi zdalo, že by to bola príležitosť na zbohatnutie, živí prácou v lese. Krásna horárova dcéra mu prináša v hrnčekoch jedlo. Vnútorne uznáva, že sa stále viac teší týmto obedom. Pociťuje tajomné volanie lásky. Zápasí s ním. Vie, že robota na chate je skoro ako rehoľa; chatárčenie je svet vytvorený mužmi pre mužov. Ale táto dievčina roztápa v jeho srdci všetky ľady. Stále radšej sa s ňou rozpráva. Ženská nežnosť, pozornosť a nikdy neopozerateľná krása prebúdza v ňom to, na čo sme predovšetkým stvorení. Na lásku. Tam hore sa pomaly aj odnaučil umeniu rozhovoru. Pri nej mu slová zoskakujú z jazyka skoro až nedočkavo.
Zdá sa, že ho počúva a že si rozumejú. Hovorí jej o svojich plánoch. A spomienkach. Ako raz šiel do Švajčiarska – liezť do stien jeho vysokých hôr. A ona dodá: „Kým by si ty tam liezol, ja by som šla k švajčiarskemu moru a na pláži by som ťa čakala. Strašne rada by som raz šla k moru.“ Zmĺkol. Rozprával jej predtým o literatúre a o hviezdach, o myšlienkach múdrych ľudí, ktorými s námahou putoval a roky hľadal v nich zrnká pravdy a poznania.
Myslel si, že mu rozumie. Že kráča po tej namáhavej ceste hľadania múdrosti spolu s ním… Zabudol, že je dcérou horára, ktorú od detstva zavalili prácou až tak, že jej nedovolili veľa sukní v školských laviciach či nad knihou podrať… Jedna jej veta v ňom zhasila svetielko nádeje, že nebude len jeho láskou, ale aj priateľkou a rovnocennou spoločníčkou pri hľadaní právd o živote… Razom pochopil, že znova ostane sám, iba s víchricami nad hrebeňom. „… a keď cestou domov na tým všetkým premýšľal, bol si istý, že za Helenkou už nepríde. Pochopil, že sa mu nepodarilo oklamať seba samého. Kedysi dávno prekročil istú hranicu a teraz sa márne pokúšal vrátiť za ňu. Už nikdy sa mu to nepodarí. A ako po tom túžil!“ (Anton Marec: Za vrcholom vrchol. Bratislava: Smena, 1986, s. 127.)
Koľkokrát stačilo mať v láske viac trpezlivosti a múdrosti, ale nedočkavosť a vášeň sa neobratne dotkla toho najkrehkejšieho v srdci milovanej či milovaného. A bol koniec. Navždy. Páperie, čo malo vystielať hniezdo, sa zmenilo len na popol vo vetre.
Aj v manželstve sú svetielka, ktoré viete prílišnou suverenitou, aroganciou, nebodaj agresivitou či neverou navždy zhasiť. Zabudnite na ilúzie, že na manželskú lásku netreba dávať pozor; alebo že nie až tak veľa.
V priateľstvách je to podobné. Možno aj vy s tým zápasíte. Mohli ste mať roky dobrý vzťah a súzvuk s niekým. A teraz vám niekto ozaj blízky povie, že má radosť, lebo vojská, ktorým drží prsty, vyhrávajú, že aký to je skvelý pocit a že prezident Putin konečne urobí poriadky s tým rozvratom hodnôt, v ktorom žijeme. Ale možno rovnako zarmútim aj ja jeho, keď ho schladím búrlivým nesúhlasom a argumentmi, ktoré už pri ich vyslovovaní vedia, že skončia len v ušiach a nedoputujú hlbšie… Pár oduševnených viet z našich úst, a roky svietiace svetielko medzi nami sa rozsype na tisíce čriepkov. Tak ako stowattová žiarovka zasiahnutá prvým nočným augustovým krupobitím. Vlákenko oslňujúco vzplanie, všetky hodiny, čo ešte malo svietiť, pretaví do tých milisekúnd, čo mu ešte ostali, a nastane tma. Razom viem, že už si asi nikdy nezavoláme. Až sa bojím pri stretnutí s blízkymi, či reč neskĺzne na túto tému… Alebo ešte asi sto ďalších.
Aj v duchovnom živote. Zneužívaním jedinečných a vzácnych ľudských bytostí, ich manipulovaním, pohoršovaním a duchovným zotročovaním razom zhasíte Božské svetlo ich nádeje, chuti žiť, túžby po sebestačnosti, a čo je najhoršie, aj po osobnej spáse. O úzkostiach a zničenej sebaúcte ani nehovorím. Niekedy akoby sme zabudli, akú moc majú drobné pršteky slova. Nevhodnej otázky. Netaktnosti. Hrubosti. Irónie a posudzovania.
Až sa nabudúce pozriete do očí kohosi, kto v nich má plamienky začínajúcej lásky alebo priateľstva, vedzte, že toto vyžarovanie rozhodne nie je svetlo nerozbitnej LED baterky, ale krehkej pančušky premieňajúcej teplo na svetlo. Ak v jeho blízkosti chcete ešte nadlho vidieť svoj tieň, počúvnite rady svojho srdca a ovládnite pudy všetko vlastniť, ohmatať či oslintať. Niektorých komôrok ľudského vnútra sa môže dotýkať naozaj a výlučne len a len Stvoriteľ. A nikto iný. Raz a navždy. Každý z nás zopár takých určite má…
