Načo je dobrá bolesť? Na túto otázku sú rôzne odpovede. Máloktorá je uspokojivá. Rozumovať o bolesti, keď sme sami v dobrej pohode, zdraví a vnímame ju ako abstraktný pojem, ktorý sa týka iných, sa dá. No je to uvažovanie plné omylov, často arogantné. Veď si spomeňme, koľko múdrych vysvetlení o bolesti mali priatelia biblického Jóba. No a mýlili sa. Keby sa bolesť dotkla ich samotných, neboli by takí vševedkovia.
Máme tu však aj zástupy kresťanov, ktorí bolesť pochopili a prijali rovnako, ako Kristus prijal svoj kríž. Nehovorím o mučeníkoch, ktorých hádzali levom, hovorím o bežných smrteľníkoch, ktorých absurdnosť bolesti zrazila do prachu, a aby sa dokázali opäť postaviť, museli sa mentálne oprieť o radostnú zvesť kríža.
Poznáme tiež svätých, ktorí neoslávili Boha mučeníctvom, no vedeli, že Ježiša možno pochopiť prostredníctvom lásky a bolesti. Stigmy na tele svätého Františka z Assisi, svätej Rita z Cascie, svätej Kataríny Sienskej či svätého Pátra Pio sú toho jasným dôkazom. Títo velikáni ducha nemali stigmy na okrasu. Boli to rany, ktoré boleli, rany, ktoré sa nehojili.
Pôst nás nabáda premýšľať aj o bolesti a o jej zmysle. V bolesti je niečo tajomné, mystické, niečo, čomu nerozumieme, hoci sa jej priamo dotýkame či skôr ona sa dotýka nás.
Inšpiratívne v tomto smere sú zápisky svätej Faustíny Kowalskej. Cez Veľký pôst v roku 1935 si do denníčka poznamenala tieto postrehy:
„Pôstne obdobie. Keď sa ponáram do Pánovho umučenia, často vidím Pána Ježiša počas adorácie v takejto podobe: Po bičovaní kati vzali Pána a strhli z neho jeho šaty, ktoré sa mu už prilepili na rany. Pri vyzliekaní sa mu rany obnovili. Vtedy hodili na Pána červený plášť, špinavý a potrhaný, na obnovené rany. Plášť na niektorých miestach sotva siahal po kolená. Pánovi rozkázali, aby si sadol na kus dreva. Z tŕnia mu uplietli korunu a položili na svätú hlavu. Do ruky mu dali trstinu a vysmievali sa z neho, klaňali sa mu ako kráľovi. Pľuvali mu do tváre, iní vzali trstinu a bili ho po hlave a ďalší mu palicami spôsobovali bolesť. Ešte iní mu zakryli tvár a bili ho päsťami. Ježiš to ticho znášal. Kto pochopí jeho bolesť? Ježiš hľadel do zeme. Cítila som, čo sa vtedy odohrávalo v jeho najsladšom srdci. Nech každá duša rozjíma, ako Ježiš v tej chvíli trpel. Opreteky potupovali Pána. Rozmýšľala som, odkiaľ sa berie v človeku taká zlosť. Príčinou je hriech – stretli sa Láska a hriech.“
Slová svätej Faustíny by mohli základom každodennej pôstnej meditácie. Nehovorí o chlebe, nehovorí o vode, nehovorí o sebazaprení. Tieto veci sú súčasťou, a priveľký dôraz na ne odvádza pozornosť od toho najpodstatnejšieho: od Ježiša. Pretože bez Ježiša by bol pôst len ďalšou nefungujúcou diétou. Takto je to odpoveď na najpálčivejšie otázky ľudských zápasov.
