Z kňazského seminára v Prešove odišiel do Ríma, potom žil v ukrajinskom monastieri, kde prijal meno Jonáš. Dnes stojí na čele Gréckokatolíckej metropolie v Prešove. S vladykom Jonášom Maximom sme sa rozprávali o jeho ceste povolania, výzvach v biskupskej službe, ale aj o tom, ako prežíva pôstne obdobie.
Vaša cesta k duchovnému povolaniu bola dlhá a zaujímavá. Kedy ste prvýkrát pocítili, že vás Boh volá k duchovnému životu?
Pravidelne som chodieval do chrámu, mama nás trocha nútila, aby sme si robili prvé piatky, za čo som jej dnes veľmi vďačný. Keď som mal 12-13 rokov, začal som vnímať vnútorné volanie k duchovnému životu, hoci som tomu ešte celkom nerozumel. Neskôr, počas štúdia na gymnáziu, sa moje povolanie utvrdilo cez eucharistický život a spoluprácu so saleziánmi.
Vaše rozhodnutie vstúpiť do kláštora na Ukrajine muselo byť pre rodinu veľkým prekvapením. Ako to prijali?
Rodičia to spočiatku nechápali, povedal som im to len týždeň pred odchodom. Mama aj sestra boli v šoku, no časom, keď ma prišli navštíviť, pochopili, že som tam našiel svoje miesto. Až keď videli, ako žijem, ako prichádzajú ľudia na spoveď a liturgie, zmierili sa s mojím rozhodnutím.
Strávili ste v ukrajinskom kláštore 20 rokov. Ako ste vnímali vypuknutie vojny?
Najprv som si to nechcel pripustiť, ale keď sa situácia vyostrila, vedel som, že zostávam. Moji bratia mi hovorili, že ako Slovák môžem odísť, ale ja som cítil, že mojím miestom je kláštor a ľudia, ktorí tam hľadali útočisko. Prichádzali k nám stovky utečencov, ktorým sme poskytli pomoc.
Po rokoch v kláštore prišlo vymenovanie za prešovského arcibiskupa metropolitu. Ako ste túto výzvu prijali?
Keď mi to oznámili, bol som prekvapený. Najprv som si myslel, že si nuncius robí žarty. Potom som však pocítil veľkú zodpovednosť. No zároveň som vedel, že Pán je „za volantom“ a ja som len jeho nástrojom.
Vaša biskupská služba trvá už viac ako rok. Ako hodnotíte toto obdobie?
Bola to intenzívna skúsenosť. Naučil som sa veľa, uvedomil som si svoje chyby a stále sa učím, ako viesť cirkev. Snažím sa žiť každý deň naplno, lebo neviem, či príde ďalší.
Ste aktívny aj na sociálnych sieťach. Čo vás k tomu viedlo?
Na stretnutí biskupov nás povzbudili, aby sme využívali moderné prostriedky na oslovenie ľudí. Prvé video som dlho odkladal, ale napokon som ho nahral a malo pozitívnu odozvu. Chcem byť aj týmto spôsobom blízko pri veriacich.
Nachádzame sa na prahu Veľkého pôstu. Čo by ste odporučili veriacim na toto obdobie?
Pôst, to nie je len odriekanie, ale aj duchovný rast. Odporúčam niečo si odoprieť, ale zároveň pridať – napríklad pravidelnú modlitbu, čítanie duchovnej literatúry alebo konkrétny skutok lásky. Pôst je čas na to, aby sme sa priblížili k Bohu a k blížnym.
Na začiatku pôstneho obdobia spustila Gréckokatolícka cirkev na Slovensku projekt Dobrodinec, ktorý je zameraný na jej financovanie. Prečo je dôležitý?
Naša cirkev sa nachádza vo finančne náročnej situácii. Dotácia od štátu nestačí na dôstojné zabezpečenie kňazov. Cieľom je vytvoriť komunitu dobrodincov, ktorí aj malým príspevkom pomôžu udržať duchovnú službu v našich farnostiach.
Mnohí už o projekte počuli, videli ho na plagátoch či sociálnych sieťach, ale mohli by ste nám z vlastných slov povedať, čo je jeho hlavným cieľom?
Projekt Dobrodinec.online je v podstate výzva k ľuďom dobrej vôle, aby sa zapojili do podpory našej cirkvi. Ide o konkrétnu finančnú pomoc, ktorú potrebujeme na to, aby sme dokázali zabezpečiť fungovanie našich farností a dôstojné podmienky pre našich kňazov.
Cirkev dostáva aj podporu od štátu. Prečo je teda tento projekt potrebný?
Áno, ako cirkev máme určitú podporu od štátu, ale musím byť úprimný – tieto prostriedky nestačia. Dotácia od štátu pokrýva iba časť nákladov na platy kňazov. Ak by sme sa spoliehali iba na ňu, nedokázali by sme im ani vyplatiť minimálnu mzdu.
Môžete nám to priblížiť v konkrétnych číslach?
Samozrejme. Napríklad dnes je minimálna mzda 816 eur. Ak by sa štát rozhodol, že nebude financovať cirkvi, z biskupských zdrojov a nájmov pôdy by sme vedeli pokryť len cca 230€ z platov pre jednotlivých kňazov. Preto musíme hľadať iné spôsoby financovania – pomáhajú nám už spomínané nájmy, predaj nehnuteľností, ale ani to nestačí.
Aký veľký je teda finančný deficit, ktorý treba vykryť?
V Prešovskej archieparchii je momentálne deficit 500 000 eur. Preto sme sa rozhodli obrátiť na veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle s prosbou o finančnú podporu cez Dobrodinec.online.
Na stránke Dobrodinec.online je pri každej farnosti uvedená konkrétna suma, ktorú by mala vyzbierať. Ako ste k týmto číslam prišli?
Vychádzali sme z údajov zo sčítania obyvateľov v roku 2022, kde sa ľudia prihlásili k našej cirkvi. Okrem toho sme vlani v decembri urobili vlastné sčítanie skutočných návštevníkov našich chrámov a spriemerovali ich s údajmi zo spomínaného sčítania. Na základe toho sme vypočítali priemernú sumu na jedného veriaceho a celkový cieľ stanovili na 250 000 eur – teda iba polovicu z celkového deficitu.
Ak niekto chce pomôcť, ako môže prispieť?
Je to veľmi jednoduché. Stačí navštíviť www.dobrodinec.online, vybrať si svoju farnosť a prispieť ľubovoľnou sumou. Každý dar, aj ten najmenší, je veľkou pomocou.
Takže aj malý dar môže mať veľký význam?
Presne tak. Hovoríme o princípe „mnoho malých kvapiek tvorí veľké more“. Ak by každý veriaci prispel hoci len symbolickou sumou, dokážeme spoločne zabezpečiť potrebné financie na chod našich farností a život kňazov.
Vladyka, aký je váš odkaz pre tých, ktorí možno váhajú, či sa zapojiť?
Chcem všetkým poďakovať za akúkoľvek formu podpory. Či už finančnú, alebo modlitebnú. Tento projekt nie je len o peniazoch – je to výzva na spolupatričnosť a zodpovednosť za našu cirkev. Verím, že spoločne dokážeme veľké veci.
Na záver, aký odkaz by ste chceli zanechať našim čitateľom?
Nech vás vedie viera a dôvera v Boha. Každý deň je dar a príležitosť urobiť niečo dobré. Nebojte sa vychádzať zo seba, slúžiť druhým a žiť naplno to, k čomu vás Boh povoláva.
Ďakujem za rozhovor!
