„Dajme si latku dostatočne vysoko,“ povedal mi môj profesor filmový režisér Stanislav Párnický. Po chvíli dodal: „Aby sme ju mohli so vztýčenou hlavou podliezť.“
Katolícka cirkev bude nasledujúci rok oslavovať ako jubilejný rok. Ide o udalosť, ktorú Cirkev organizuje v pravidelných intervaloch súvisiacich s tým, že katolícka viera je viera prebiehajúca v čase. Je to Božie pôsobenie v našich životoch a v dejinách sveta. Cirkev túto udalosť oslavuje pomerne často, vždy s veľkou pompou a často aj s kultúrnymi podujatiami.
Napríklad v roku 1550 použila pre svoje oslavy v Sixtínskej kaplnke Michelangelov Posledný súd. V roku 1650 poveril pápež Alexander VII. Berniniho, aby vytvoril nový trón svätého Petra, ktorý je dodnes v Bazilike svätého Petra. V roku 1950 boli vytvorené bronzové Sväté brány a vznikla pápežská hymna. V roku 2000 bol pre jubilejný rok odliaty veľký zvon a teraz v roku 2025 Cirkev predstavila nového maskota – animovanú postavičku s modrými vlasmi menom Luce.
Na tlačovej konferencii arcibiskup Rino Fisichella, proprefekt Dikastéria pre evanjelizáciu a hlavný organizátor Jubilejného roka 2025, prezradil, že zámerom tohto maskota je „túžba Cirkvi osloviť popkultúru, ktorú dnešná mládež miluje“. Cieľom je stať sa relevantným prostredníctvom popkultúry.
Predstavte si, že máte plnú chladničku kvalitných potravín: jedlo s vyváženým pomerom sacharidov a bielkovín, syry a mäso z ekologického chovu, vajíčka od šťastných sliepok, ovocie a zeleninu z vlastnej záhrady. A keď príde návšteva, objednáte jedlo z „Mekdonaldu“. Predstavte si, že svoje deti budete kŕmiť sladkými tyčinkami, mafinmi a veterníkmi a budete mať radosť, ako im chutí jesť.
A tak je to aj s Lucem. Cirkev, ktorá má vo svojej špajze dvojtisícročnú zásobu toho najvýživnejšieho, čo ľudstvo vytvorilo, ju necháva zatvorenú a radšej siaha po prázdnych kalóriách. Cirkev bohatá na množstvo svätých, ktorí dokážu osloviť duše naprieč všetkými svetadielmi a národmi, svätých, ktorí vedia výživnou stravou nasýtiť vyhladované telá, radšej ponúka sladké imitácie. Ony samy sa týmito náhradami prejedajú, a napriek tomu umierajú hladom.
Niekto by mohol povedať, že Cirkev svojim deťom hĺbku, samozrejme, ponúka. Stále si váži krásu chrámov a gregoriánskeho chorálu a ešte stále nepremaľovala Sixtínsku kaplnku na animovaný komiks. Luce je však krokom k tomu, aby sa priblížila svetu, ktorý ešte nie je pripravený prijať príliš náročné bohatstvo Cirkvi.
Ale je správne dávať svojim deťom zdravú stravu a tým, ktorí ešte nie sú pripravení na pravé a skutočné jedlo, kaziť črevný mikrobióm umelými sladidlami? Ak toľko pozornosti venujeme jedlu, ktoré prijímame, o čo viac by sme mali venovať pozornosť tomu, čo prijíma naša duša. O to viac by sme mali venovať pozornosť tomu, čo ako Cirkev ponúkame svetu.
A duša sa radšej kŕmi hutnou stravou skutočnosti ako riedkou stravou sentimentu.
Latku treba nastaviť dostatočne vysoko.
Pamätám si, že ako dieťa ma rodičia brávali na detské omše do obľúbeného bratislavského kostola. Kňaz sa deťom prihováral vľúdnym hlasom, z kázne sa vytratili všetky slová čo i len naznačujúce nejakú drámu či krutosť biblického sveta. Kňaz niekedy vzal do rúk bábku miništranta, ktorá nám mala priblížiť slová evanjelia. Hrali sa chytľavé pesničky na gitare a omša samotná netrvala dlhšie, než bolo nutné. Ostro s tým kontrastovalo bičmi dotrhané, tŕňovou korunou ovenčené a ukrižované telo Krista na kríži, schované do milej detskej omše. Po celý čas som sa cítil oklamaný. Tu sa deje niečo seriózne, a mne sa ukazuje akési divadielko.
Cieľom tejto omše bolo priblížiť sa detskej duši. Ja sám som tomu všetkému rozumel, všetko mi bolo vysvetlené a jasné, a predsa som o to nemal záujem.
Namiesto svätosti, namiesto toho, aby som so svätým Jurajom stínal hlavy drakom či so svätým Františkom opravoval zrútený chrám, bol som odsunutý do detského kútika. Namiesto meča som dostal farbičky a omaľovánky.
Teraz som dospelý, a nič sa nezmenilo. Navštevujem liturgiu, ktorej napriek tomu, že som už prečítal množstvo kníh, stále veľmi nerozumiem, ale napriek tomu ma dokáže prekvapiť svojou hĺbkou a nasýtiť mi dušu. Som rád, že sa mi nesnaží zapáčiť a priblížiť, lebo jedine tak sa môžem priblížiť ja k nej. Jej latka je pre mňa príliš vysoko a je samozrejmé, že ju podliezam, ale podliezam ju so vztýčenou hlavou.
—
Keď sa 7. mája 1964 pápež Pavol VI. prihováral umelcom v Sixtínskej kaplnke, odsúdil „rozvod“ medzi umením a posvätným, ktorý charakterizoval 20. storočie, a poznamenal, že mnohí majú dnes ťažkosti spracúvať kresťanské témy pre nedostatok formácie a prežitku kresťanskej viery. Škaredosť niektorých kostolov a ich výzdoby, ich desakralizácia, je dôsledkom tohto rozvodu, trhliny, ktorú je potrebné liečiť, aby došlo k uzdraveniu. Je potrebné riešiť rozšírenú nevedomosť v oblasti náboženskej kultúry, aby sa kresťanské umenie minulosti a prítomnosti otvorilo všetkým ako via pulchritudinis (cesta krásy).
„Je potrebné využiť vhodnú pedagogiku na uvedenie ľudí do jazyka krásy, na výchovu, ktorá ich naučí zachytiť posolstvo kresťanského umenia. Práve to robí diela krásnymi a predovšetkým umožňuje v nich stretnutie s tajomstvom Krista,“ píše sa v cirkevnom dokumente Cesta krásy z roku 2006.
„Povrchnosť, banalita a nedbalosť nemajú miesto v liturgii. Nielenže nepomáhajú veriacemu postupovať na ceste viery, ale predovšetkým poškodzujú tých, ktorí sa zúčastňujú na kresťanských sláveniach, najmä na nedeľnej Eucharistii.
V posledných desaťročiach niektorí ľudia prikladali prílišnú dôležitosť pedagogickému rozmeru liturgie a túžbe urobiť liturgiu prístupnejšou aj pre ľudí zvonka, čím podkopali jej primárnu funkciu: liturgia nás necháva úplne ponoriť sa do spásneho pôsobenia Boha v jeho Synovi Ježišovi, čím sa stáva misijnou. Liturgia je krásna, keď je ‚prijateľná Bohu‘ a ponára nás do božskej radosti.“
Nepodceňujeme svet tým, že namiesto bohatstva, ktoré nám bolo zverené, ponúkame animovanú figúrku z hračkárstva? Výživnú stravu necháme odpočívať v špajze a radšej na stôl prestrieme „happy meal“ z fastfoodu. Veď On sám prestiera svoje telo a nalieva nám svoju krv. Asi tomu úplne nikdy neporozumieme a bude to pre nás stále nezaslúženým darom. Darom, že nám dal všetko, čo mal. Že nastavil latku tak vysoko, že ju nikdy nedosiahneme, no môžeme ju podliezať so vztýčenou hlavou.
