Jozafát, ktorého si gréckokatolíci i rímskokatolíci pripomínajú 12. novembra, sa narodil v roku 1580 vo Volyni v meste Vladimír (dnes na Ukrajine). Pri krste dostal meno Ján. Aj keď jeho pravoslávna rodina nebola veľmi nábožná, navštevoval cirkevnú školu pri miestnej katedrále a osvojil si modlitby i duchovné cvičenia.
Keď sa rodina s mladým synom presťahovala do Vilniusu (dnešného hlavného mesta Litvy), aby sa podľa otcovho vzoru pripravil na kariéru obchodníka, Jánovi sa naskytla príležitosť stále viac spoznávať myšlienku zjednotenia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Postupne sa stal prívržencom Brest-Litovskej únie, ktorá v roku 1596 spojila časť pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou.
Po čase sa zamestnal ako pomocník obchodníka menom Jacenty Popovič. Vďaka tomu mal možnosť stretnúť sa s katolíckymi teológmi, medzi nimi aj s významnými jezuitmi, ktorí pôsobili vo Vilniuskej akadémii. Umožnilo mu to prehĺbiť si vzdelanie, hoci latinčinu sa začal učiť až neskôr. Poznanie náboženských otázok ho priviedlo k presvedčeniu, že cesta únie medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je správna. Vo svojich prvých písomných dielach obhajoval potrebu jednoty medzi východnou a západnou cirkvou.
V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho Kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse a prijal mníšske meno Jozafát. Teológiu začal študovať pod vedením rektora kláštornej školy Petra Surovjatnika. V jej štúdiu pokračoval pod vedením významného teológa, neskoršieho kyjevského gréckokatolíckeho metropolitu Jozefa Velamina Rutského. Už v tom období sa Jozafát prejavil ako zapálený kazateľ, ktorý privádzal mnohých k únii a získal si tak medzi pravoslávnymi veriacimi prezývku lovec duší.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza a v nasledujúcom roku ho vymenovali za predstaveného noviciátu. Stal sa blízkym spolupracovníkom metropolitu Rutského a spolu začali reformovať a upevňovať kláštorný život. Zároveň sa Jozafát venoval misijnej činnosti, kázal a presviedčal pravoslávnych veriacich, aby prijali úniu. Napísal aj niekoľko polemických traktátov, v ktorých obhajoval výhody únie s Katolíckou cirkvou.
V roku 1613 sa stal archimandritom baziliánskeho kláštora vo Vilniuse. Roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku, čo znamenalo, že mal právo po smrti arcibiskupa nastúpiť na jeho miesto, k čomu došlo rok nato.
Od nástupu na arcibiskupský stolec začal Jozafát reformovať cirkevný život v Polocku a jeho okolí: obnovoval chrámy, zakladal cirkevné školy a upevňoval disciplínu medzi kňazmi. Jeho cieľom bolo nielen zjednotenie, ale aj duchovné oživenie veriacich. Mnohé jeho reformy vyvolali silný odpor, zvlášť medzi pravoslávnymi veriacimi odmietajúcimi úniu.
Jozafát preto počas svojej pastoračnej služby čelil mnohým ťažkostiam a konfliktným situáciám. Niektorí veriaci, predovšetkým v Mogiľove, ho otvorene odmietali a niekoľkokrát bol nútený čeliť nepriateľskému davu. V roku 1620, keď v Poľsko-litovskom kráľovstve narastali vnútorné konflikty, jeruzalemský patriarcha Teofan III. vysvätil nových pravoslávnych biskupov. Jozafát považoval túto akciu za ohrozenie únie a ešte viac zintenzívnil úsilie o zachovanie jednoty.
Počas vizitácie vo Vitebsku v roku 1623 sa situácia vyhrotila, keď jeho veriaci zatkli miestneho pravoslávneho kňaza menom Iľja, čo vyvolalo pobúrenie miestnych obyvateľov. Rozvášnený dav vtrhol do sídla Jozafáta, ktorý sa práve modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa, tu som!“
Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol: „Bože môj,“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Následne mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky Dvina.
O päť dní nato zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď ho začali skúmať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené, kým ho nepreviezli do Polocka, kde bolo pochované 18. januára 1625.
Na hrobe svätého Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež Pius IX. ho v roku 1867 kanonizoval, označiac ho za svätého hieromučeníka a apoštola únie.
V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do viedenského gréckokatolíckeho Chrámu svätej Barbory, odkiaľ ich v roku 1949 odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili v Bazilike svätého Petra pod oltár svätého Bazila Veľkého.
Štyri desaťročia predtým pri tristoročnici Jozafátovho umučenia vydal pápež Pius XI. encykliku Ecclesiam Dei admirabili, ktorou pripomenul význam jeho obete a jeho vernosť Bohu i Cirkvi.
Svätý Jozafát je dnes považovaný za patróna Ukrajiny a symbol jednoty medzi východnými a západnými kresťanmi. Pápež Ján Pavol II. ho nazval apoštolom zjednotenia.
