Otec Gavenda, v týchto dňoch (7. – 11. novembra 2024) prebieha v bratislavskej Inchebe medzinárodný knižný veľtrh Bibliotéka, na ktorom prezentujete svoju ostatnú knižnú publikáciu Zem, po ktorej kráčal Boh. V čom sa vaša kniha odlišuje od turistického bedekra? Kde vidíte jej pridanú hodnotu?
Ako množstvo športových fanúšikov dokáže vytvoriť neopakovateľnú atmosféru na štadióne, na Bibliotéke sa stretá veľké a pestré množstvo priateľov kníh, ich tvorcov, vydavateľov i čitateľov. A to je tiež predovšetkým úžasná atmosféra. Pre mňa aj príležitosť osobne stretnúť kolegov, vydavateľov i čitateľov mojich knižiek. Teší ma aj fakt, že v takej rozmanitej palete žánrov a tém nechýba ani náboženská tematika. Tohto roku tu majú prvýkrát svoj stánok Svedkovia Jehovovi, prečo by mala chýbať kresťanská literatúra? Je to len na nás.
A v čom sa Zem, po ktorej kráčal Boh odlišuje od bežného bedekra? Spresňuje to podnadpis Pútnický sprievodca po Svätej zemi. Bedeker sa snaží obsiahnuť celú krajinu, ktorej je venovaný, všetky jej reálie, prírodu, architektúru, bežný život a ponúkať čím viac konkrétnych údajov. V značnej miere klasické bedekre už nahrádzajú mobilné aplikácie, kde si záujemca okamžite nájde všetko, čo potrebuje. Aj keď je Svätá zem len malou a do značnej miery púštnou krajinou, je nesmierne bohatá na biblické i nebiblické pamiatky. Ja som z nich cielene vybral len tie najdôležitejšie miesta, ktoré sa snaží navštíviť každý kresťanský pútnik, teda predovšetkým miesta spojené so životom Ježiša Krista.
Komu je vaša kniha v prvom rade určená? Koho ste mali pred očami, keď ste ju písali?
Je určená všetkým. 😊 Teda tým, čo sa do Svätej zeme chystajú, aby sa vopred vnútorne pripravili (dúfajme, že sa čím skôr upokojí situácia a bude sem opäť možné putovať). Je určená aj pútnikom, ktorí sú vo Svätej zemi, a to najmä meditáciami, aby si večer po spoločnom programe ešte raz prešli jednotlivé miesta, ktoré navštívili. Je určená aj tým, ktorí sa do Svätej zeme túžili, no nemohli dostať, či už zo zdravotných, finančných alebo iných dôvodov.
No myslím, že najpočetnejšou skupinou a hlavným adresátom tejto knihy sú tí, čo už vo Svätej zemi boli. Putovanie, a najmä na také silné biblické miesta, je časom osobitnej Božej milosti, človeka osloví množstvo miest a udalostí. Časom však mnohé ustúpia do zabudnutia a zostanú najmä tie, ktoré si pripomíname na Vianoce či na Veľkú noc. A tieto „uspaté Božie oslovenia“ je osožné z času na čas prebudiť. Veď len zo Slovenska putovali do Svätej zeme desaťtisíce veriacich.
Akým kľúčom ste sa riadili pri výbere obsahu?
Čo sa týka radenia jednotlivých biblických miest, nepostupujem abecedne ako mnohí autori, ale v duchu putujeme krajinou. Ja začínam – samozrejme, po vstupných všeobecných údajoch – pobrežím Stredozemného mora: Cézarea Prímorská, Haifa, Karmel, potom prechádzam do Hornej a Dolnej Galiley: Nazaret, Kána Galilejská, vrch Tábor, Genezaretské jazero, Kafarnaum a údolím Jordánu zostupujem k Jerichu a Mŕtvemu moru. Odtiaľ potom Judskou púšťou vystupujem do Jeruzalema, ktorému je venované najviac priestoru.
Samozrejme, to poradie možno zmeniť, no cieľom je, aby človek našiel pospolu tie miesta, ktoré navštívil v daný deň. Pri jednotlivých miestach alebo objektoch najskôr približujem ich históriu a potom opis aktuálneho stavu. Pri niektorých obrázkoch sú na podfarbenom pozadí doplnkové texty, napríklad ako prebiehala v Ježišových časoch svadba alebo myšlienky pápežov pri ich návšteve Betlehema, či informácia, čo hovoria evanjeliá o udalostiach vo večeradle.
A, samozrejme, množstvo údajov je priamo v popiskách pri jednotlivých fotografiách. Je to najmä majstrovský výkon autorov grafiky, že dokázali také množstvo údajov upratať do prehľadnej podoby.
V anotácii vašej knihy sa spomína slovo „pútnický” zámerne? V čom je rozdiel medzi pútnikom a turistom a ako sa to odráža v knihe?
Aj v odbornej literatúre, aj v praxi sa rozlišuje medzi náboženskou turistikou a putovaním, hoci hranice medzi nimi nemožno celkom vymedziť. Putovať znamená ísť na pútnické miesto s náboženským úmyslom. Aj pútnik chce spoznať históriu či súčasnosť navštívených miest.
To najpodstatnejšie však je – a to najmä vo Svätej zemi – nielen pripomínanie si biblických udalostí, ale ich sprítomňovanie. To sa deje najmä slávením liturgie alebo čítaním zo Svätého písma. Keď na vrchu Tábor (po historickom výklade) čítame opis udalosti Pánovho premenenia, dozvedáme sa nielen to, čo sa na týchto miestach stalo za Ježišových čias, ale my sami sa stávame priamymi účastníkmi tej udalosti.
Alebo na betlehemskom Poli pastierov, kde aj v horúcom lete mávame „polnočnú“ svätú omšu, čítame evanjelium o narodení Pána, spievame Tichú noc. Lebo kde sa v Cirkvi číta Sväté písmo, tam sám Boh teraz hovorí k tým, ktorí ho počúvajú. To sa odzrkadľuje aj v povolení (okrem veľkých sviatkov) sláviť na daných miestach patričnú liturgiu. V Nazarete teda máme aj v júni dátum 25. marca, o pár hodín na vrchu Tábor 6. august a na druhý deň v Betleheme 25. december.
Pútnický rozmer sa však v knihe odráža predovšetkým v meditáciách. Pri každom navštívenom mieste nasleduje pekne graficky zvýraznený text evanjeliového úryvku a potom myšlienky na meditáciu. Tie je vhodné prečítať si aj na danom mieste (napríklad v Kafarnaume Ježišovu Eucharistickú reč), aj dodatočne. Knihy možno pútnicky použiť aj tak, že si každý deň prečítame o jednom pútnickom mieste (napríklad o Vrchu blahoslavenstiev), oživíme si ho prostredníctvom fotografií a jeho odkaz si sprítomníme meditáciou.
Z akých zdrojov ste čerpali pri tvorbe knihy?
Do knihy som sa chystal pustiť dlho a dlho som si kupoval aj rôzne knižné publikácie. Samozrejme, najdôležitejším zdrojom bol internet. Ale musím povedať, že najviac najpresnejších údajov som našiel v knihe Jána Majerníka a Leopoldíny Scheidovej Poznávame Svätú zem pohľadom archeológov a biblistov. A to vyšla v roku 2002! Pravdaže, aktuálne reálie, najmä počet obyvateľov a ich náboženské zloženie si bolo treba overiť a aktualizovať. Problém bol aj prepis názvov miest, keďže i v samotnom miestnom jazyku, a to osobitne v hebrejskom a osobitne v arabskom, majú viacero názvov s rôznym významom.
Odkiaľ pochádzajú ilustrácie vo vašej knihe?
Fotografie sú všetky moje autorské. Okrem iného nám to ušetrilo množstvo namáhavého a nie lacného vybavovania autorských práv. Svätú zem fotím už tridsať rokov. Najnáročnejšie bolo prvé sito, lebo fotografie mám uložené chronologicky, napríklad: „2004 – marec – farnosť Petržalka“; spolu okolo 30-tisíc fotografií.
Bolo ich treba prerozdeliť do jednotlivých priečinkov, najskôr väčších, napríklad Betlehem, potom do menších (Bazilika narodenia, Jaskyňa mlieka). To už som vyberal len tie súcejšie. A potom ešte jedno triedenie, takže na zalamovanie textu sme mali k jednotlivým miestam pár desiatok fotografií. To bola práca na dlhé zimné večery, každý deň trochu, mravenčia práca, ale aj milé spomínanie.
Máte príbeh, ktorý vás pri tvorbe knihy najviac oslovil, keďže vychádzate zo svojho sprevádzania po Svätej zemi?
Za tých tridsať rokov bolo veľa príbehov pri samotnom sprevádzaní pútnikov. Niekedy si človek určitú udalosť najlepšie premedituje sám, no zistil som, že najviac súvisov a podnetov objavím, keď sa dané posolstvo snažím priblížiť iným. Napríklad na nádvorí Pater noster na Olivovej hore som raz hovoril o modlitbe Otčenáš a celkovo o ústnej modlitbe. A keď som sa tak pozrel na poslucháčov, zrazu mi napadla otázka: „Ste tu ženy, matky. Čo spraví matka, keď dieťa prvýkrát povie mama?“ „Rozplače sa,“ odpovedali. A druhá otázka: „Kto z tých dvoch pochopí, čo dieťa povedalo – to dieťa, alebo jeho matka?“ „No matka.“ A potom som dodal, že tak je to aj s našou modlitbou. My ani netušíme a až v nebi nám dôjde, čo znamená vysloviť jedno Otče náš. My vypovieme slová, no len Otec vie a prežíva to, čo nimi hovoríme.
Alebo k samotnému názvu knihy: To som šiel bicyklom z Nazareta smerom ku Migdalu (Magdala) a Genezaretskému jazeru. Taký pokojný podvečer – zastal som a trochu zašiel na blízky vŕšok, sadol si, a zrazu mnou až do špiku kostí preniklo: „Presne po týchto miestach kráčal sám Boh!“ Je to taká silná a úžasná skutočnosť, akoby ma až ovanula jeho svätá prítomnosť.
Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu, ktorá nepraje pútnikom ani turistom, je vaša kniha pomôckou na preklenutie tohto obdobia? Mali ste to pri jej písaní na zreteli?
Dorábal som ju práve vtedy, keď vypukli nepokoje v Gaze. Pýtali sa ma, či má význam knihu vydávať; a to sme ešte netušili, ako sa konflikt rozrastie. Ale povedal som už vtedy: „Ak sa bude putovať, bude aktuálna pre pútnikov, ktorí tam idú, ak nie, tak pre tých, čo do Svätej zeme ísť nemôžu.“
Prečo by si mal čitateľ kúpiť vašu knihu? Sú pre jej čítanie potrebné kresťanské základy, alebo je určená všetkým?
Prvotne je určená veriacim pútnikom. Ale Ježiš sa nenarodil a nezomrel len za pútnikov ani iba za veriacich, ale za hriešnikov, a tými sme všetci. A potom, patrí k všeobecnému vzdelaniu poznať biblické miesta. Okrem toho Boh oslovuje aj cez knihu.
Niektorí kresťania oponujú, že Boh je všade a nie je predsa prítomný na jednom mieste. Netreba ho vraj hľadať na konkrétnych miestach. Čo by ste odpovedali na tento argument?
Hej, Boh je prítomný všade. No vie, že my ľudia sme tak stavaní, že na určitých miestach si lepšie dokážeme uvedomiť jeho prítomnosť a otvoriť sa pre ňu. A Boh sa nikdy nezjavuje len jednotlivcovi, zjavuje sa v spoločenstve viery. Okrem toho pútnické miesta napomáhajú aj našu predstavivosť, ktorá nie je pre vieru podstatná, ale je dôležitá ako pomôcka.
A potom, sú to miesta, na ktorých je skoncentrovaná prítomnosť a modlitba toľkých generácií. Napokon, aj spoločné prežívanie viery s farnosťou či skupinou pútnikov má veľkú motivačnú a formačnú silu. No a kto je už taký duchovne dokonalý, že putovať nepotrebuje, tak nemusí. Ale nemyslím si, že takých ľudí je veľa.
Ste mimoriadne plodným autorom. Pravidelne píšete stredajšie zamyslenia aj pre portál Dokostola.sk. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?
Už cirkevní otcovia prvých storočí vedeli a zdôrazňovali, že Boh vo Svätom písme zjaví človeku len toľko, koľko je ochotný podľa neho žiť. Ja nerobím nič iné, len sa držím tejto zásady, a teda čerpám vo Svätom písme a v živote. Pri rozjímaní používam aj „mozgovú protézu“, teda papier a pero. Zachytávať podnety, napríklad z meditácie aj písomne, má obrovský význam. Tieto denníčky s meditáciami mám odložené od roku 1978. Tak si môžete spočítať, koľko ich je (45 x cca 300 😊).
Teda stredajšie zamyslenie je len zredigovaná podoba toho, čo ma z evanjelia dňa oslovilo napríklad v roku 2006, 2008, 2010…, keď som vtedy počúval, čo mi Boh hovorí do tej situácie, v ktorej som sa práve vtedy nachádzal. Inak meditácie ani nemožno písať, to by boli možno nejaké zbožné subjektívne výlevy. A túto prax písania každému veľmi odporúčam, hoci, žiaľ, len veľmi zriedka si niekto nechá poradiť. Snáď niekto aj na záver tohto rozhovoru.
V mene čitateľov nášho portálu vám, otec Gavenda, ďakujem za rozhovor!
