Dátum 25. marec si vo verejnom živote zväčša spájame s výročím Sviečkovej manifestácie. Tento dátum je však významný aj pre nás katolíkov v liturgickej oblasti. Sprítomňujeme si významnú udalosť, ktorú latinská cirkev označuje ako Zvestovanie Pána a východné cirkvi mu zas priznávajú mariánsku farbu: Zvestovanie Presvätej Bohorodičke.
Každopádne máme pred sebou jeden z dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka v byzantskej tradícii, ktorý sa ako jediný slávi počas obdobia Veľkého pôstu. Výber dátumu má prozaický dôvod, ktorý zistíme spätným odrátaním deviatich mesiacov od oslavy narodenia Ježiša Krista.
Zvestovanie narodenia Spasiteľa je zároveň aj jeho počatím, ktoré umožnil slobodný súhlas Panny Márie. Aj preto je tento deň Dňom počatého dieťaťa, ktorý navonok pripomínajú biele stužky. Okrem toho existuje starobylá náboženská tradícia, podľa ktorej v sebe 25. marec spája tri dôležité udalosti: stvorenie sveta, vtelenie Božieho Syna i jeho smrť na kríži.
Alegoricky sa v tomto bode zbiehajú dôležité začiatky dejín spásy. Udalosť sviatku Zvestovania zaznamenal svätý Lukáš v prvej kapitole svojho evanjelia (v. 24-38). Archanjel Gabriel prichádza k Márii, aby jej oznámil Boží plán: Má sa stať matkou Božieho Syna. Mária túto úlohu pokorne, ale s radosťou prijíma. Preto sú bohoslužby sviatku Zvestovania plné radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Práve s týmto sviatkom sa pôvodne viaže aj známa modlitba Akatist k Presvätej Bohorodičke, ktorá je východným pendantom modlitby svätého ruženca v latinskej cirkvi.
Ikona, ktorá (ne)provokuje
Obsah udalostí sviatku dotvára ikonografia. Na niektorých ikonách je Presvätá Bohorodička zobrazovaná s vretenom, čo poukazuje na prácu skromného dievčaťa. Jej sklonená hlava vyjadruje súhlas s plánom Boha. Niekde drží Mária v rukách červenú niť. Podľa viacerých autorov to naznačuje jej prácu.
Cirkevný spisovateľ Origenes spomína, že Mária tkala chrámovú oponu, teda oponu, ktorá zahaľovala svätyňu v Jeruzalemskom chráme a okrem iného bola symbolom oddelenia človeka od Boha. Práve táto opona sa neskôr roztrhne pri Ježišovej smrti na kríži, čo naznačí obnovenie dokonalej jednoty medzi človekom a Bohom. Môžeme teda zhrnúť, že Mária otvára dvere spásy tým, že dáva priestor Slovu. Presvätá Bohorodička hovorí Božiemu plánu odhodlané áno.
V Nazarete, či na Záhorí?
A čo vplyv na súčasnosť? Ako túto dávnu históriu sprítomniť dnes? Nedávno sme presne o týchto udalostiach hovorili na hodine náboženstva. Chcel som si overiť, či si žiaci zapamätali, že sa to odohralo v mestečku Nazaret, tak som do pléna vyslal kontrolnú otázku. Keď som videl, že nikto nereagoval, ponúkol som nápovedu: „Deti, prvá slabika je – Na…“ Keďže sa opäť nikto nehlásil, pokračoval som s pomôckou: „Na-za…“ Vtom jeden chlapec víťazoslávne vykríkol: „Ja viem! Na Záhorí!“
Väčšinou si z takýchto spontánnych detských odpovedí beriem „dospelácky“ odkaz; a rovnako aj tomto prípade. Lebo niekedy sme pod vplyvom akejsi povrchnej či až gýčovej zbožnosti náchylní myslieť si, že Boh sa prihovára len na osobitných miestach, v osobitných situáciách a aj to len vyvoleným ľuďom. Evanjelium však zdravo provokuje: Nemá to zostať iba v Nazarete! Boh hovorí aj ku mne, ktokoľvek som a kdekoľvek sa nachádzam. Provokuje úplne všedným spôsobom.
A to je zrejme tá najväčšia provokácia. Jeho hlas nesprevádzajú vždy fanfáry, zástupy poletujúcich anjelov a svetelné efekty. Boh hovorí cez situácie, cez ľudí a na miestach, kde by som to vôbec nečakal. A používa na to bezdomovca, šéfa, kolegu, suseda, priateľa či dokonca manžela alebo manželku.
Boh síce oslovil Máriu v Nazarete a spustil projekt záchrany ľudstva, ale on chce osloviť aj mňa a spustiť projekt mojej záchrany. Nie je pritom vôbec rozhodujúce, či žijem na Záhorí, na západe, na východe, na strednom Slovensku či kdekoľvek na svete. Autenticky žité kresťanstvo je dostatočnou provokáciou samo osebe.
