Pútavý názov článku ma na prvý pohľad zaujal a súčasne vyrušil moje psychologické (i ľudské) srdce. A tak som čítala ďalej. Niektorým častiam som rozumela, niektorým som vôbec nerozumela, niečo ma vyľakalo a pri niektorých pasážach som sa zastavila s obavou: „Dúfam, že to nečítajú ľudia trpiaci depresiou alebo úzkostnou poruchou (prípadne tí, ktorých tieto formy bolesti duše prekvapia v budúcnosti).“
Podľa štatistických údajov trpí duševným ochorením každý piaty človek, určitá miera príznakov však môže postihnúť tretinu až polovicu obyvateľstva. Je preto vysoko pravdepodobné, že žijú medzi nami, chodia do našich kostolov a čítajú články na internete, najmä ak v nadpise nájdu prísľub zázračného riešenia ukrutnej bolesti.
Článok sa začína slovami: „Stretám čoraz viac smutných a ustrašených ľudí. Stretám aj ľudí nahnevaných, agresívnych, čo sú vlastne tí istí ako prví spomínaní, akurát krikom a agresiou si nahovárajú, že majú niečo pod kontrolou.“
Vo svojej profesii ich taktiež stretávam denne. A nemyslím si, že ide o tých istých ľudí. Psychológa vyhľadávajú po dlhom váhaní práve preto, že smútok a strach nedokážu zvládnuť vlastnými silami. Áno, niekedy je pod nánosom zúfalstva reálny hnev. Keď ho dokážu aj vďaka psychologickému či duchovnému sprevádzaniu konečne identifikovať, pravdivo priznať a vyjadriť, je to začiatok cesty k uzdraveniu.
Nie všetci smutní a vystrašení ľudia sa hnevajú, a ak áno, možno len sami na seba. Depresia prirodzene vedie k autodeštruktívnym tendenciám, patologickým pocitom viny a obrovskej bolesti, ktorej naplno rozumejú len jej nositelia. Áno, poznám desiatky a desiatky ľudí, ktorí tento kríž nesú, práve preto a z úcty k nim a k emočnému svetu každého človeka si dovolím zopár pripomienok.
Nadpis
V názve i v nasledujúcom texte sú spájané dve základné emócie (hnev a strach) a ťažká psychická porucha (depresia). Práve preto som presvedčená, že sa s nimi nedá „zatočiť“ rovnakým spôsobom.
Sú emócie zlé a preto by sme s nimi mali zatočiť?
Čo hovorí o emóciách katechizmus? „Vášne samy v sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Morálnu akosť nadobúdajú iba v takej miere, v akej skutočne závisia od rozumu a vôle.“ Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňuje, že nevenovať pozornosť svojim emóciám možno považovať za neresť. Áno, smútok i hnev majú v prežívaní človeka dôležité miesto.
Smútok nám pomáha spracovať stratu či neprávosť a súčasne vedie k súcitu s utrpením. Hnev so svojím obrovským energetickým potenciálom mobilizuje k akcii a úsiliu o zmenu. K emocionálnej zrelosti patrí aj schopnosť emócie (áno, aj tie negatívne) identifikovať, pomenovať. prijať a následne s nimi pracovať a usmerňovať ich prostredníctvom vôle. Takto sa rodí zrelá osobnosť.
Depresia nie je len negatívne myslenie
Mnohé z rád uvedených v článku možno aplikovať na bežné negatívne myšlienky, najmä ak prichádzajú v dôsledku vystavenia množstvu negatívnych správ či informácií, alebo na situácie, keď sme náladoví a mrzutí. Depresia je však omnoho viac. Je to závažné život ohrozujúce ochorenie, ktoré sa môže končiť pokusom o samovraždu či dokonca smrťou. Negatívne myšlienky, ktoré sú súčasťou klinickej depresie, nemožno zvládnuť bez pomoci odborníka.
Depresiu nemožno prekonať
Presvedčenie, že depresiu možno prekonať väčším úsilím, intenzívnejšou modlitbou či zapretím sa, je nebezpečný mýtus. Ak máte skúsenosť s prekonaním stavov bezútešnosti týmto spôsobom, je to takmer jednoznačný dôkaz, že nešlo o depresiu.
Nebezpečné spojenie s „rohatým“
„Depresia do veľkej miery pramení z toho, že človek uveril zlým myšlienkam, našepkávaniu ‚rohatého‘ a potom ich každý deň pestoval a rozvíjal, čo ho napokon priviedlo k apatii, k nechuti a k trápeniu.“
Dávajme si pozor na spájanie depresie so zlým duchom. Môžeme sa tak dostať do pasce spiritualizácie. Človek v depresii prežíva stav, ktorý pocitovo pripomína koncentrované zlo. Ako povedala jedna z mojich klientok: „Som v pekle, je mi jedno, že zomriem, najhoršie, čo sa môže stať , že v ňom ostanem i po smrti.“ Zúfalé slová vyriekla potom, čo v stave ťažkej depresie nedokázala vyjsť z domu, žiť, pracovať, modliť sa. Pomoc priniesla až hospitalizácia na psychiatrickom oddelení doslova v hodine dvanástej. Exorcizmus nebol potrebný.
Veriaci ľudia trpiaci duševným ochorením nebezpečne dlho odkladajú vyhľadanie odbornej pomoci, pretože veria v duchovný pôvod ťažkostí. Našťastie, Cirkev sama múdro odporúča, aby prípadnému exorcizmu vždy predchádzalo odborné psychologické a psychiatrické vyšetrenie.
Odkiaľ pochádzajú zlé myšlienky?
Nešťastní ľudia, ktorých vo svojej praxi stretávam, celé roky žijú s presvedčeniami „nie som dosť dobrý“, „som horší ako iní“, „nie som hodný lásky“. Prvým krokom na ceste uzdravenia je osloviť zdroj týchto myšlienok. Zväčša ho nájdeme v životnom príbehu – predovšetkým v rodine, detstve a dospievaní. Potom môžeme spoločne pracovať na pravdivej reflexii životného príbehu a zanechaní detských negatívnych presvedčení.
Pár slov múdreho človeka
Veľkou inšpiráciou v porozumení veriacim ľuďom s duševným ochorením je pre mňa útla knižočka Pastorační péče o psychicky nemocné od Aleša Opatrného, českého kňaza a vysokoškolského pedagóga, ktorý významnú časť svojej služby venoval chorým. Dovolím si niekoľko citátov.
„Dôležité je, aby pastoračný pracovník mohol rozlíšiť náladovosť, bežný smútok a nepatologickú skleslosť od afektívnej poruchy ako diagnózy, a to najlepšie za pomoci konzultácie s odborníkom.“
„Zo zlých nálad sa človek vyspí, môže sa z nich dostať zábavou alebo, naopak, duchovným povzbudením či hlbším náboženským zážitkom alebo racionalizáciou príčin, ale pri skutočných afektívnych poruchách (depresia, bipolárna porucha) toto neplatí vôbec alebo iba do istej miery.“
„Depresia je choroba, ktorá patrí do rúk odborníka. Napriek tomu sa v laickej verejnosti, ale, bohužiaľ, niekedy aj v pastoračnej starostlivosti objavujú dobre mienené rady a snahy chorému pomôcť, ktoré však jeho situáciu ešte zhoršujú.“
„U kresťanov sa taktiež často vyskytuje nešťastný predsudok, že si za väčšinu psychických ťažkostí človek môže sám. Buď svojou duchovnou pasivitou, alebo svojimi morálnymi pokleskami či nedostatočnou vierou. Lieky na psychické ochorenia bývajú považované za niečo, čo sa pre kresťana nehodí, čo takmer popiera jeho vieru. Proti všetkým týmto ‚poverám‘ je potrebné v záujme chorých a ich blízkych bojovať.“
A práve o toto sa chcem, povzbudená autorom uvedených myšlienok, usilovať. Majme úctu k trpiacim na duši a nepoužívajme názvy psychických ochorení „nadarmo“ a v súvislostiach, ktoré môžu spôsobiť zmätok.
Ak vaša smutná nálada trvá viac ako dva týždne, ak strácate radosť zo života a činností, ktoré vás predtým tešili, ak strach a úzkosť nemožno prekonať, alebo máte pocit, že už jednoducho nevládzete, prosím, vyhľadajte odbornú pomoc. Ak sa nevládzete modliť, je to úplne v poriadku. My, ktorí nezaslúžene aktuálne žijeme bez kríža duševného utrpenia, vás budeme sprevádzať svojimi modlitbami.
