Zdá sa, že je nerozumné strácať drahocennú pozornosť, keď sa o ňu bijú množstvá kníh ohýbajúcich svojou ťarchou pulty v kníhkupectvách. Kníh, ktoré ti sprostredkujú výsledky najnovších vedeckých výskumov. Veď za posledné desaťročia poznanie o človeku výrazne pokročilo.
Vieme, ako funguje chémia nášho mozgu, a už vieme, ako správne vyplaviť dopamín, vieme, ako na nás vplýva umelé svetlo a ako náš pocit spokojnosti (wellbeing) výrazne ovplyvňuje strava (črevný mikrobióm), vieme, ako negatívne na nás vplýva stres. Odbory psychológie, sociológie či neurológie priniesli nové pohľady na človeka a knihy pretavujúce toto poznanie už roky okupujú najvyššie miesta rebríčkov bestsellerov.
Motivačná literatúra nám radí, že ak budeme správne dýchať, dokážeme usmerniť svoju myseľ a nebudeme sa trápiť nezmyslami, šťastie z nás bude pretekať na každom kroku.
Napokon, aj Biblia sa v kníhkupectvách nachádza v regáloch s nápisom „Rozvojová literatúra“. Aj my kresťania poznáme Ježiša ako motivačného kouča, ktorý nám chce odomknúť náš skrytý potenciál, vyliečiť nás z tráum a zbaviť strachov. Urobiť z nás najlepšiu verziu samých seba.
A potom prichádza belgický redemptorista Jozef Schrijvers a prináša nám dávne umenie kresťanských askétov. V čase, keď konečne objavujeme, aký potenciál môže mať náš život, on nás vyzýva darovať ho. Trúfalo od nás žiada, aby sme sa zriekli svojho rokmi zveľaďovaného, pevnou vôľou zušľachteného a titulmi ovenčeného života.
Jozef Schrijvers nám v knihe Umenie darovať seba (Le don de soi, 1918) neponúka návod na úspešný život. Nedokáže nám poradiť, ako sa zbaviť stresu či ako si znížiť krvný tlak, nenaučí nás meditovať ani ako počas celého dňa udržať úsmev na tvári. Nedáva nám zoznam rád, ako si predĺžiť život, naopak, žiada, aby si ho nepredlžoval už ani o minútu.
Učí nás dávne umenie, ktoré rozvinul v jednej prímorskej destinácii jednoduchý remeselník. Žil v čase prenasledovania vlastného národa. V jeho krajine vládla politická nesloboda. Už od dvanástich rokov mu mnohé autority nedokázali dávať uspokojivé odpovede. A tak záchrana jeho národa ostala na jeho pleciach.
To, čo dával svojou prítomnosťou, čo učil svojimi slovami a kam viedol svojím životom, sa končilo pri prahu dokonalosti – pri prahu hrobu. Umenie darovať sa je umením tohto Veľmajstra. Pochádza z dôb, keď slepí videli, chromí chodili, hluchí počuli a mŕtvi ožívali. Toto umenie pochádza od Učiteľa, ktorého nezaujíma, či správne dýchaš ani koľko si sa dnes modlil ružencov. Nezaujíma ho ani dĺžka tvojich pôstov, ani výška almužien.
Varovanie č. 2: Ak sa naučíš tomuto umeniu, prostota tvojho života bude budiť rozpaky. Tvoja neambicióznosť bude predmetom pohŕdania: „Zakopal svoje talenty“; „Mohol dosiahnuť viac“ „Postavil svoju lampu pod mericu.“ Budú o tebe premýšľať. Dokonca sa nájdu aj ľudia, ktorí budú chcieť z toho ťažiť alebo budú chcieť tvoju prostotu využiť.
Varovanie č. 3: Budeš vidieť: „Ako sa vládcovia zaoberajú riadením svojich štátov, ako politici robia všetko možné, aby tvorili osudy národov, uvidíš, ako národy zápasia o prevahu vo svete. Uvidíš, ako ľudia krížom krážom brázdia zem a moria, aby nahromadili bohatstvá, ako vyčerpávajú svoje životné sily v ťažkých prácach, aby získali slávu. Ale pokiaľ ide o teba, tvojou úlohou bude, naopak, darovať nielen všetko, čo máš, ale i svoj život. Tvoja politika sa obmedzí na rast v láske, aby si sa mohol ešte viac vydávať. Tvoja ctižiadostivosť bude síce neohraničená, avšak slávou sveta budeš pohŕdať.
Varovanie č. 4: Budeš zápasiť s pochybnosťami, že tvoj život sa nebude podobať hrdinským svätým, o ktorých si počul s obdivom rozprávať. Svätým, ktorí sa vyznamenali znamenitými službami Cirkvi, skvelými cnosťami, hrdinskými skutkami. U teba bude však všetko obyčajné a všedné. Kde je teda zásluha, kde je cnosť a kde svätosť? Navonok vidieť iba ničím nezaujímavý život, obyčajné skutky, všedné povinnosti. Nebude u teba žiadna obeta ani dlhé modlitby, o ktorých by bolo zaujímavé rozprávať. Tvoj hlas pravdepodobne nezaznie ani v podcastoch a tvoja tvár sa neobjaví v žiadnom denníku.
Varovanie č. 5: Budeš odsúdený na ticho a samotu. Mnoho ľudí sveta nikdy nebude môcť vojsť do miesta, ktoré ty nazývaš domovom. Ich oči by nezniesli jas, ktorý žiari v tomto príbytku. Ich uši by neporozumeli božskej reči, ktorou sa tam hovorí. Ty budeš patriť inému svetu ako oni. Budeš žiť ukrytý v Bohu.
Prečo teda túto knihu napriek tomu čítať?
- Lebo iná cesta neexistuje a skôr či neskôr sa jej nik nevyhne, tak prečo čakať?
- Lebo je napísaná krásnym jazykom, jazykom, ktorým sa dnes už skoro nik neodváži písať. Jazykom, ktorému nerozumie iba rozum, ale i srdce.
- Lebo si kráľovské dieťa! Si bohatý, máš totižto dedičské právo na nebo. Síce stratíš kontrolu nad všetkým a jediná ríša, nad ktorou budeš vládnuť, je tvoje srdce.
- Lebo prostú dušu, ktorá nie je ničím vo svojich vlastných očiach, ktorá na seba zabudla, nie je možné zaskočiť. Veď svet už nemá do činenia s ňou, ale s Bohom samotným. Nesnaží sa podviesť človeka, ale Boha.
- Lebo Umenie darovať sa ti ukáže, že svätosť nemusíš hľadať len v duchovnej literatúre ani nesedí výlučne v kostolných laviciach, nemusíš odierať topánky dlhými púťami. Svätosť ťa obkľučuje zo všetkých strán. „Všetky bytosti ti ju prinášajú, všetky udalosti života sú jej plné; vzduch, ktorý dýchaš, je ňou presýtený. Otvor ústa a vdychuj svätosť plnými pľúcami.“ Zabudni na všetky ostatné pozemské veci. Pi lásku dlhými dúškami, nasýť sa svojím Bohom. Priložil si pery k jeho božskému boku: „Aby ste sali a nasýtili sa…“ (Iz 66,11) Odtiaľto budeš čerpať lásku a láskou sa opojíš. Ako si šťastný ako kráľovské dieťa! „… v lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať.“ (Iz 66,12). Nepoškuľuj už po zemi, si príliš vznešený, príliš veľký a príliš bohatý. Sedíš pri stole Kráľa kráľov, prechádzaš sa v jeho záhradách a všetky patria tebe.
A nielenže sa v kráľovskom paláci prechádzaš, ale nazývaš ho i svojím domovom. Rob česť svojmu božskému pôvodu! Neznepokojuj sa pre svoj duchovný údel! Pokračuj vo svojom prostom živote v lone Boha, plň jeho vôľu, bez miery ho miluj a neboj sa ničoho!
Prekladateľ
P. Jozef Schrijvers CSsR
Jozef Schrijvers sa narodil 19. decembra 1876 v Zutendaale vo flámskej časti Belgicka. Strednú školu absolvoval v Kolégiu svätého Jozefa v neďalekom Hasselte, hlavnom meste provincie Limburg. V roku 1894 vstúpil k redemptoristom. V tom istom roku dokončil noviciát v Sint-Truidene južne od Hasseltu. V roku 1895 zložil večné sľuby. Za kňaza bol vysvätený 2. októbra 1900 po absolvovaní štúdií filozofie a teológie v juhobelgickom Beauplateau. V rokoch 1902 – 1913 tam pôsobil aj ako profesor filozofie a špirituál.
V roku 1913 na žiadosť metropolitu Andreja Šeptyckého prišiel do ukrajinskej Haliče, ktorá v tom čase patrila pod Rusko, kde v Unive založil prvý redemptoristický monastier byzantského obradu a až do roku 1933 bol jeho protoihumenom. V tom období účinkoval tiež ako apoštolský vizitátor na Ukrajine, v Kanade, Spojených štátoch a v roku 1932 v Brazílii. V roku 1933 bol vymenovaný za provinciála belgických redemptoristov a v roku 1936 sa stal generálnym konzultorom hlavného rektora, ktorým bol P. Patrick Murray CsSR. Schrijversov život bol poznačený osobnými ťažkosťami a chorobami. Trpel chronickými zdravotnými problémami, ktoré ho však neodradili od duchovného poslania. Zomrel v Ríme 4. marca 1945.
Svoje asketické diela písal ručne do zošitov na obidve strany listov. Zošity nechával otvorené na pracovnom stolíku, čo mu bolo ustavičnou výzvou, aby pokračoval v práci. Do ovzdušia rozrobenej práce utekal pred starosťami a ťažkosťami, ktoré prinášala jeho riadiaca pozícia. Svoje spisy starostlivo prepracúval, kým ich dal do tlače; napríklad rukopis jedného spisu prepísal až dvanásť ráz. Na Slovensku bol doposiaľ vydaný jedine spis Božský Priateľ (Le divin ami, 1922), a to v roku 1935 redemptoristami v Stropkove.
