Jednou z hlavných prekážok života podľa kresťanských hodnôt je, že je to riadna nuda.
Pôst je príliš náročný, takže ho nepraktizujem tak často, ako by som sám túžil. Modlitba sa zdá nudná, a preto sa nemodlím tak často, ako by som mal. Chodiť do chrámu je zložité, preto ho navštevujem len v nedeľu a v prikázané sviatky, len toľko, aby som splnil ustanovené minimum. Zároveň poznám ľudí, ktorí navštevujú sväté omše denne a hneď ako vyjdú z kostola, z liturgického spevu plynule prechádzajú do komentovania spolufarníčky, ktorej dieťa celú omšu vyrušovalo a ona bola nevhodne oblečená. Poznám ľudí, ktorí vytrénovanými prstami neúnavne „scrollujú“ ružence a medzi jednotlivými zrnkami stíhajú ohodnotiť suseda, ktorý žije ako neznaboh. Všetci poznáme ľudí, ktorí dbajú na pôstnu disciplínu, ale pritom „odkusujú“ z mäsa svojich podriadených a zapíjajú ho „krvou“ svojej rodiny.
A ja spokojne rezignujem nad týmito zbytočnými a namáhavými výstrednosťami s vedomím, že síce dokonalý nie som, ale uspokojuje ma, že nie som „obieleným hrobom“.
V skutočnosti pôst ani modlitbu nemôžeme nazvať ťažkými a namáhavými činnosťami; veď ich dokážu robiť aj ľudia pripútaní na lôžko. Skôr sa nám zdajú nezábavné a ani sa nedá celkom tvrdiť, že by nás urobili šťastnými. Ťažko môže monotónna modlitba konkurovať instagramovým videám. Je nuda vziať do rúk ruženec a omieľať stokrát počuté tajomstvá bolestného ruženca, keď môžem vziať do rúk smartfón a o pár sekúnd sa prechádzať po Evereste či surfovať na Srí Lanke. Môžem si vypočuť Trumpov inauguračný prejav alebo nový recept hollywoodskej hviezdy, prípadne vypočuť si novú pieseň Beatles vygenerovanú umelou inteligenciou.
Je bežné, že tvrdú prácu v Cirkvi, nesenie kríža a nasledovanie Krista odkladáme na starobu či dôchodok a robíme iné veci, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými. Radšej sa venujeme štúdiu, lebo vieme, že nám prinesie lepšiu prácu a lepšia práca nám zabezpečí lepšie postavenie a finančné ohodnotenie. Radšej než pôst držíme diétu, pretože tak budú aspoň naše telá vyzerať krajšie a zdravšie, a keď budú naše telá krásne a zdravé, budeme obľúbenejší.
Existujú dokonca celé kongregácie, ktoré sa zhromažďujú okolo takzvaného „evanjelia prosperity“, čo je presvedčenia, že viera v Boha povedie k požehnaniam, ako sú bohatstvo a šťastie. Problém s týmto presvedčením spočíva v tom, že to nie je evanjelium. Stáva sa z toho láska k majetku, nie k Bohu. Boha vymeníme za novšie „béemvé“, dovolenku na Maledivách alebo úspešnú profesijnú kariéru.
Kristus nám opakovane pripomína, že problém s materiálnymi vecami je prostý: jednoducho dlho nevydržia. Autá, peniaze, zdravie či bystrý intelekt sú dočasné statky, ktoré sa nedajú porovnať s pravým požehnaním Božieho večného kráľovstva. Nielenže o krásny dom sa treba dennodenne starať, inak sa z neho po pár rokoch stane ruina, ale aj naše fyzické zdravie jedného dňa odíde. Dokonca sa budeme musieť rozlúčiť aj so svojou pamäťou a inteligenciou. Začneme zabúdať francúzske slovíčka, nespomenieme si, že sme svoju firmu dostali na podnikateľskú špičku alebo že sme boli headlinerom na hudobnom festivale.
Hoci možno neakceptujeme evanjelium prosperity v jeho najextrémnejšej podobe, mnohí z nás sa prikláňajú k jeho miernejšej verzii. Možno neveríme v Boha kvôli autám a domom, no veríme, že nám prinesie šťastie, ak neurobíme nič príliš zlé. Ide o kresťanstvo, ktoré sa viac zameriava na dosiahnutie neba než na stretnutie s Bohom a viac sa sústreďuje na osobné naplnenie než na spoločenstvo.
Musíme si dávať pozor, aby sme nezredukovali zjavenie Božieho spasenia na ďalšiu filozofiu seba-pomoci ani Krista na ďalšieho životného kouča. Kresťanstvo nesľubuje šťastie ani spokojnosť – sľubuje niečo oveľa väčšie: nekonečný život a pravú realitu. Boh vie, že len keď sa zameriame na obetavú lásku a vzdáme sa dočasných potešení tohto sveta, nájdeme pravú radosť, ktorá je oveľa hlbšia ako šťastie, ktoré bežne hľadáme. Kristus nás pozýva, aby sme jedli s hladnými, dávali šaty nahým a venovali čas osamelým. Volá nás, aby sme milovali svojich susedov, svojich spolufarníkov, dokonca aj tých, pri ktorých nám to ide niekedy najťažšie – svojich neustále vychovávajúcich rodičov, aj keď máme už päťdesiat, či nevďačné deti, ktoré už začínajú preorganizovávať nábytok v našom dome, hoci ešte žijeme.
Ak je naším cieľom šťastie, budeme neustále sklamaní. Ak si vytvárame priateľstvá kvôli tomu, čo z nich môžeme získať, a vzťahy, pretože sú pre nás prospešné, ostaneme osamelí aj v popularite. Skutočné priateľstvá a hlboké vzťahy vznikajú, keď sme ochotní obetovať sa a odpúšťať. Cieľom Krista nebolo šťastie, pretože ak by bolo, nikdy by si nevybral kríž. Nikdy by neakceptoval slabosti ľudskosti – chlad, hlad, bolesť, zradu a smrť. A ak by Kristus neochutnal smrť, nikdy by sme nemohli ochutnať život.
Cieľom kresťanstva nie je „dojiť“ zo života dopamín. Najlepšie, čo sa s ním dá urobiť, je ihneď ho venovať niekomu najbližšiemu. Najlepšie sa ho zbavíme úsmevom, objatím, pôstom alebo „nudnou“ modlitbou.
Sme pozvaní na cestu, aby sme so svojím šťastím nezodpovedne plytvali a kráčali monotónne so svojím krížikom na krku bližšie a bližšie k večnosti. Hlbšie a hlbšie do Božieho kráľovstva.
