Pri čítaní evanjelia niekedy cítime, že všetko je skoncentrované v jednom použitom slove. Nezriedka sa to slovo nachádza v poslednom riadku, tak ako v dnešnom texte, kde rezonuje slovo predvídavý.
Čo to znamená, vieme odpozorovať na svojej chôdzi. Keď kráčame, nepozeráme sa v prvom rade pod nohy, ale dopredu, na ten terén, na ktorý vkročíme o chvíľu. Rovnako je rozumné predvídať aj v zmysle nášho životného putovania od narodenia až po odchod do večnosti.
Preto Ježiš v evanjeliu hovorí, že synovia tohto sveta sú predvídavejší ako synovia svetla. Niekto by si totiž myslel, že keď v modlitbe všetko vložíme do Božích rúk, tak Boh už nepotrebuje naše ruky. V modlitbe Otče náš hovoríme: „Buď vôľa tvoja…“ Lenže to neznamená, že my len odhlasujeme, súhlasíme s jeho vôľou. Slovo buď totiž vyjadruje a pozýva, aby sme sa o Božiu vôľu pričinili maximálnym možným spôsobom.
Božia vôľa si teda vyžaduje aj naše pričinenie. Už to samotné slovo naznačuje, že sa pripojíme k činu, aby sa uskutočnil.
Poznáme kazateľský príklad o soche Ježiša, ktorú objavili po vojne v Nemecku pod sutinami kostola. Socha však následkom pádu prišla o ruky. Tí, čo kostol rekonštruovali, stáli pred dilemou: „Máme sochu Krista postaviť do výklenku s chýbajúcimi rukami?“ Napokon ju umiestnili a pod ňu umiestnili tabuľku s textom: „Ja nemám ruky. Potrebujem tvoje.“
Predvídavosť a tvorivosť hlavného protagonistu dnešného evanjelia spočíva v tom, že nezostal len pri konštatovaní svojej situácie: „Vyhodia ma z práce.“ Začal konať a využil potenciál a čas, ktorý ešte mal, aby si zabezpečil budúcnosť.
Zabezpečiť si budúcnosť pre kresťanov znamená uvedomiť si, že pozemské putovanie je testovacou dráhou toho života, v ktorom už nebude napätie času a priestoru. To však neznamená, že by bol pozemský život a putovanie druhoradé. Práve naopak. Ži, kde si, rob, čo robíš, s maximom lásky, ktorú do toho môžeš vložiť. Toto je to predvídanie, aby sme sa raz ocitli v cieľovej rovinke Božieho náručia.
Ďalším prvkom dnešného evanjelia je tvorivosť. Bol som raz v skupine ľudí, ktorá mala v istej situácii tendenciu rezignovať a povedať: „Už sa nedá nič robiť.“ Bol tam však aj človek, ktorý povedal, že musí existovať nejaké riešenie. Už samotným vyslovením vety, že sa nedá nič robiť, sami sa pričiňujeme o bezvýchodiskový stav.
Ten, kto povie, že musí existovať riešenie, verí, že za tou čisto ľudskou logikou a horizontom musí existovať niečo viac ako len naše limity. Preto nám práve viera v Božiu pomoc dáva rozlet a tvorivosť, keď hľadáme na prvý pohľad nemožné riešenia.
Niekedy sa stačí priblížiť k prekážke natoľko, aby sme objavili riešenie, ktoré z diaľky nevidíme. Priblížiť sa si vyžaduje krok viery. Z diaľky si v slepej uličke totiž môžem povedať, že nevidím riešenie situácie a nemá zmysel sa k nej viac približovať, ďalej sa ňou zaoberať. Viera ma však poháňa bližšie. Modlitba a viera mi v každej situácii umožňujú vidieť kľučku a dvere, ktoré ma posúvajú ďalej.
Boh je riešením každej mojej situácie. Urobme krok viery smerom k nemu. Ako povzbudenie si vezmime prvý Ježišov zázrak na svadbe v Káne Galilejskej, na ktorej došlo víno. Pán Ježiš pred zázrakom jeho premenia povedal obsluhujúcim, aby naplnili nádoby vodou. Oni mohli jeho pokyn ignorovať s racionálnym vysvetlením, že to predsa nie je riešenie. Na Ježišovo slovo to však urobili a naplnili džbány až po okraj. Nielenže urobili krok viery, ale urobili ho maximálne – až po okraj.
Modlime sa tak, akoby všetko záviselo od Boha, a konajme tak, akoby všetko záviselo od nás. Nech sú naše ruky predĺženou Božou vôľou aj dnes.
