Na ceste do Jeruzalema Ježiš prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 17,11-19)
Praktický hygienický zákon prikazoval vylúčiť chorých zo svojho stredu. Svojím volaním mali druhých upozorňovať na svoju nečistotu a seba utvrdzovať v osude spoločenského a náboženského vydedenca.
Logika milosti je opačná a pozýva späť domov. Preto aj volať treba opačne a namiesto: „Odíď odo mňa!“ prosiť: „Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať!“ Avšak ani Boh nemôže pomôcť tým, čo si myslia, že im pomôcť nemôže. Malomocných tlačila choroba a hnala túžba zbaviť sa jej. Obrátili sa na správnu adresu.
Každý hriech ohrozuje jednotlivca, rodinu, spoločnosť, Cirkev. Hriech nás vždy robí vydedencami, „malo-mocnými“, ba „bez-mocnými“ žiť zdravo, teda v životodarnom súlade so sebou, s druhými a s Bohom. Uznanie viny je nutný začiatok, no môže človeka deptať.
Prosiť s dôverou o milosrdenstvo je bod obratu. Človek si musí uznať svoju chorobu, no súčasne aj to, že len Boh mu z nej môže i chce pomôcť. Nielen milióny uzdravených anonymných alkoholikov dokazujú, že takéto zázraky sa dejú aj dnes a nie sú len vzácnou výnimkou.
Možno sa pýtame, kedy a prečo boli malomocní uzdravení. Bolo to vo chvíli, keď prekonali ohľady na ľudí a najmä na kričiace fakty: išli ukázať kňazom svoje uzdravenie, hoci ich telo ešte stále pokrývali zapáchajúce rany. To už je krok silnej viery!
Malomocných však neuzdravila viera v uzdravenie, ale viera v moc Ježišovho slova, ktorým ich posielal ku kňazom. Nepozerať už na rany a jazvy po nich, ale oslavovať Boha, že jeho milosrdenstvo vyplnilo, čo vyprázdnil hriech a blúdenie.
Treba dodať, že jestvuje aj malomocenstvo duše, ktoré sa prejavuje ako neschopnosť oslavovať Boha. To je pre dušu taká prirodzená činnosť, ako je pre telo chôdza či dýchanie. Bez schopnosti vzdávať Bohu chválu sa človek topí v materiálnych starostiach, v malomyseľnosti a v prázdnote.
Viera podnecuje chválu a chvála vedie k uzdraveniu, hlbokému až do dna duše. Inak namiesto radostnej vďaky prevláda smútok a problémy. Deje sa to aj v prípade spovede: bez vďaky odchádzame len napoly uzdravení a nečudo, že tak rýchlo prichádzajú recidívy.
Uzdravenie je úplné, ak privedie človeka do života s Bohom. A ten sa prejavuje a živí vzdávaním vďaky. Máme toľko dôvodov ďakovať! A len čo začneme, objaví sa ich ešte viac. Ježiš si nechcel vďaku nasilu vymáhať. No chcel, aby tak ako on aj my sme svojimi skutkami oslavovali Otca a vďaka tomu ho oslavovali ho aj iní.
Príznačné je, že ten, čo prišiel Ježišovi poďakovať, bol cudzinec. Vlastným, teda práve praktizujúcim veriacim hrozí riziko brať ako samozrejmosť dokonca aj prejavy otcovskej starostlivosti a milosrdenstva. Preto málo ďakujeme a preto si málo uvedomujeme, za čo všetko máme každý denne sto dôvodov vzdávať vďaky. Nikdy nie je neskoro. Dnešný deň čaká práve na to.
