Človek je odnepamäti tvor netrpezlivý a dnešná doba je superrýchla. Od žiadosti o úver nás delí sotva päť klikov, najnovšia jazykovedná príručka nám sľubuje znalosť cudzieho jazyka za dva týždne, donáška s jedlom dorazí do dvadsiatich minút a nový dom nám firma postaví do pol roka.
Technické a digitálne vymoženosti v uplynulých dekádach výrazne posilnili túto ľudskú nedočkavosť a náhlivosť alebo – slovami moderného človeka – schopnosť robiť veci efektívne.
Mnohí z nás by najradšej boli urýchlili vo svojich životoch všetko. Jedni preto, lebo obľubujú záhaľku – voľný čas, ktorý by im zostal po tom, čo by sa prestali zapodievať všetkými tými „nadbytočnými“ vecami; iní preto, lebo ročne chcú navštíviť desať najlepších koncertov, spoznať päť nových krajín, absolvovať tri kurzy rozvoja osobnosti a dvakrát zmeniť zamestnanie – inými slovami, lebo chcú žiť život „naplno“.
Pocit nedostatku času a zdanie, že ak sa niečo neudeje rýchlo, neudeje sa to správne (rozumejme podľa našich predstáv), často prenášame aj do duchovného života. Nedeľňajšia svätá liturgia sa nám zdá dlhá a kázeň obsiahla. Odriekanie desiatku ruženca ako skutku pokánia nemá konca kraja. Čítanie Svätého písma aspoň pätnásť minút denne? – „Kto to má stíhať?“
Mnohým z nás príde zaťažko udržať svoju netrpezlivosť na uzde dokonca aj počas výnimočných udalostí, akými sú krst, svadba či pohreb. Ruku na srdce, koľkí z nás sme si už zapriali rýchle ukončenie obradovej časti, aby priestor mohla dostať opulentná hostina, parketové besnenie či rodinné klebetenie?
My tvory netrpezlivé sme pritom zabudli na to, že trvanie niečoho v istom čase a priestore je proces, ktorý má v živote človeka nezastupiteľný význam. Tento proces možno prirovnať k ceste, ktorá nás vychováva, napráva, učí a kultivuje.
Emblémovou výchovnou lekciou Božieho ľudu po vyslobodení z egyptského otroctva bolo v podobe cesty-procesu jeho štyridsaťročné putovanie po púšti do zasľúbenej krajiny Kanaán. Cestou bol aj Mojžišov čas štyridsiatich dní strávený s Bohom na vrchu Sinaj, kde dostal desatoro prikázaní (porov. Ex 24,18). Cestou-procesom možno nazvať aj Ježišov štyridsaťdňový pôst na púšti predtým, ako začal svoje verejné účinkovanie (porov. Mt 4,2).
Spoločným menovateľom týchto biblických udalostí je trvanie. Bolo v Božej moci ich urýchliť či skrátiť, inými slovami zjednodušiť? Určite áno. Priniesli by v okresanej podobe rovnaký efekt? Určite nie.
Veľké i malé udalosti v živote každého z nás si vyžadujú nielen správne načasovanie, ale aj správne trvanie. Tieto udalosti dávajú plný zmysel iba vtedy, keď sa dejú vo svojej prirodzenej postupnosti a príslušnom tempe. Podobne ako dej príbehu, aj ony majú akoby úvod, jadro a záver – navzájom sa podmieňujú a vytvárajú medzi sebou logické súvislosti; neexistujú medzi nimi skratky.
Dobrý čitateľ nezvykne preskakovať nudné pasáže príbehu ani dobrý pútnik nezvykne podvodne či lenivo obchádzať prekážky na ceste.
Ak sa pustíme do krátenia dôležitých procesov v našom živote, hrozí, že zrazu nebudeme vedieť nielen to, v ktorom bode cesty sa ocitáme, ale ani prečo. Napokon sa môže stať, že nám začne unikať celková pointa nášho putovania.
Onedlho začneme sláviť Veľký pôst, ktorý sa takto nenazýva pre dĺžku svojho trvania, ale pre svoju dôležitosť. Toto sväté obdobie je tu preto, aby sme sa prestali ponáhľať, vstúpili do seba a precitli. Je tu preto, aby sme pravdivo lokalizovali bod, v ktorom sa ocitáme na pozemskej púti do nebeskej vlasti. V prípade, že sme v slepej uličke, alebo nebodaj na úplnom scestí, obdobie Veľkého pôstu predstavuje ideálnu príležitosť nato, aby sme znovuobjavili správny smer.
Správne smerovanie nikdy nenaviguje cestu do vzácneho a hodnotného cieľa cez skratky. Lebo opodstatnenosť trvania cesty – raz náročnej a bolestivej, inokedy nezáživnej a únavnej – spočíva v tom, že nás učí vidieť a uvedomovať si veľkosť nášho cieľa.
Dobrý Bože, nech moja cesta trvá, nech ma učí a napráva, lebo môj cieľ je najvyšší – spočinúť v tvojom milujúcom náručí.
