Priatelia, dnes sa vo všetkých rímskokatolíckych kostoloch číta z Evanjelia podľa Lukáša, konkrétne stať o márnotratnom synovi.
Toto podobenstvo je nádherné. Inšpiruje veriacich a dokonca oslovuje aj neveriacich. Výkladov je nekonečne veľa, všetky sa zrážajú v jednom bode: vo veľkosti Božej otcovskej odpúšťajúcej a prijímajúcej lásky.
Asi najznámejšie zobrazenie návratu strateného syna je od Rembrandta. Jeho kópiu som videl na viacerých farách či v pastoračných centrách, na kresťanských portáloch je ich neoddeliteľnou súčasťou.
Tento obraz nájdete na obálkach duchovných kníh, modlitebných knižiek i na prebaloch príručiek duchovného života: márnotratný syn kľačí na kolenách, otec ho prijíma bez výčitiek, bezpodmienečne.
Ak ste aj náhodou nečítali konkrétny úryvok z evanjelia, určite ste počuli výrazy „stratený syn“ či „márnotratný syn“. Príbeh je taký silný, že prenikol do frazeologickej sústavy jazyka, čo je znakom jeho častého používania a všeobecného chápania.
Pre tých, čo sa s biblickým textom nestretli, ide o to, že istý pán mal dvoch synov. Jeden si zobral časť svojho dedičstva a všetko prehajdákal po „baroch, večierkoch a žúroch“. Tento životný štýl ho uvrhol do absolútnej chudoby, stal sa z neho pastier svíň, bezdomovec, nemal ani čo jesť. Nakoniec si povedal, že sa vráti domov, odprosí otca a bude pokojne posledný z posledných v jeho dome. Keď sa vrátil, otec mu nič nevyčítal a zahrnul ho láskou a štedrosťou.
Druhého syna, ktorý poctivo drel, sa to dotklo. Mal za zlé svojmu otcovi, že preukazuje takúto priazeň tomuto odroňovi, čo všetko prehajdákal a iba narobil hanbu.
Milosrdný otec povoláva aj jeho a láskavo mu hovorí: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Vždy, keď idem na spoveď, pripomínam si tento biblický „majsterštuk“. Prichádzam do spovednice ako márnotratný syn. Potrebujem Božiu lásku, Božie objatie a neodsúdenie. No a tiež dúfam, že Boh má zo mňa radosť, že som sa znova našiel… Aj keď možno iba na chvíľu.
V ktorej postave príbehu sa vidíte vy? Ak ste rodičmi, tak každý bude skôr či neskôr postavený pre dilemu, či byť za každých okolností milosrdným otcom.
Minule som sa v kruhu priateľov katolíkov tešil, že je Boh taký dobrý a milosrdný, no oni ma zahriakli. Vraj si to priveľmi zjednodušujem. Lebo Boh okrem toho, že je milosrdný, je aj spravodlivý, aj trestajúci. Nevedel som, ako z toho vykľučkovať. Nakoniec ma však osvietilo a hovorím: „Tak ku vám spravodlivým nech je Boh spravodlivý a k nám hriešnikom nech je milosrdný.“
No čo vám budem hovoriť… Moji priatelia, hoci chlapci spravodliví, neboli tým dvakrát nadšení, ba zdalo sa, že by trochu toho milosrdenstva tiež potrebovali…
