Keď sa Majka narodila, vedela som, že naša cesta nebude jednoduchá. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Hospitalizácia, prevoz do inej nemocnice, akútna sekcia a slová: „Gratulujeme, máte dcérku, ale ťažšie dýcha. Už je v inkubátore, zajtra sa na ňu môžete ísť pozrieť.“
Ja mám predčasne narodené dieťa?… Noc ukáže, či prežije? V tej chvíli ma nezaujímalo, či bude mať Downov syndróm. V tej chvíli som chcela mať istotu, že prežije.
Prvý pohľad mi prezradil, že je iná, ale v hlave mi vírili výhovorky – určite je to len tým predčasným narodením. Ona predsa nemôže mať DS. No zároveň som cítila, že sme dostali výnimočný dar – dieťa, ktoré nás naučí vidieť svet inak. Len som to musela spracovať a prijať. Nie cez meradlá výkonu, úspechu či rýchlosti pokroku, ale cez čistú radosť, lásku a dôveru.
Od prvej chvíle som vedela, že budeme potrebovať viac trpezlivosti, viac odvahy a predovšetkým viac viery. A Boh nás na tejto ceste nikdy nenechal samých.
Každodenné skúšky a víťazstvá
Každá mama si pamätá prvé dni so svojím dieťaťom – tie krásne, ale aj tie ťažké. Pri Majke boli niektoré veci náročnejšie. Kŕmenie bolo boj. Mliečko jej tieklo všade okolo pusinky, nevládala prehĺtať a piť. Kolotoč cvičení, túžba po tom, aby skôr, ako zaspí, vypila aspoň 60 ml mlieka. Aj prvé príkrmy boli výzvou – nechápala, čo má robiť s jedlom v ústach, ako ho posunúť jazýčkom, ako prehltnúť.
A tak sme cvičili. Každý deň. Masírovali sme jej tváričku, učili ju zatvárať ústočká, posilňovať jazýček. Veľa vecí, ktoré iné deti zvládnu tak nejako „samy od seba“, sme my museli trénovať s láskou a vytrvalosťou.
Dnes? Dnes si Majka s radosťou zahryzne aj do veľkého kúsku mäsa. Hrdo žuje a usmieva sa tak krásne, že zabudnem na všetky tie ťažké začiatky. Bohu nič nie je nemožné – a on nás učí, že zázraky neprichádzajú naraz, ale cez trpezlivú lásku a vytrvalosť.
Božia prítomnosť v každodennosti
Majka je pre nás dôkazom, že Božia láska sa prejavuje v maličkostiach. Vo chvíľach, keď mi je ťažko, sa ku mne pritúli – len tak. A ja cítim, že jej objatie je Božie objatie. Keď sa rozosmeje pri svojom ockovi, keď s láskou objíme svojich súrodencov. Aj keď žiarli, nikdy si nevyžaduje pozornosť násilím – jednoducho sa teší, keď sa tešíme my.
Nie je to presne to, čo nás učí Ježiš? Tešiť sa z druhých, radovať sa z maličkostí, nežiť v porovnávaní a neustálom dokazovaní vlastnej hodnoty?
Svätý Pavol píše: „Keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12,10)
Majka nás učí, že sila nespočíva v rýchlosti, vo výkone ani v tom, koľko toho dokážeme. Skutočná sila je v láske, v pokore a v radosti z každého dňa.
Božia cesta je cesta lásky
Majka ma učí veriť. Veriť, že každé trápenie má svoj význam. Že Boh vedie naše kroky, aj keď sa nám niekedy zdá, že blúdime. Že aj tie najmenšie pokroky majú zmysel.
Každý úsmev, každé objatie, každé malé víťazstvo je pripomienkou, že život je krásny – nie preto, že je dokonalý, ale preto, že je naplnený láskou. Boh nám ju dáva každý deň, len sa ju musíme naučiť vidieť.
Majka je pre mňa dar. Dar, ktorý ma učí, že Boh koná ticho, pokorne, krok za krokom. Že nás nikdy neopustí. A že skutočné zázraky sa dejú – v srdciach, ktoré veria.
Vďaka jej narodeniu som si mohla uvedomiť tú pravú hodnotu života – že hodnotu človeka neurčuje dokonalá postava, vlasy či správanie.
Verím, že tak, ako sa ja pozerám na Majku, tak vidí aj Boh nás. A tak, ako ju milujem aj s chromozómom navyše, tak miluje Boh mňa. Aj s mojimi nedostatkami som v jeho očiach dokonalá dcéra.
