Rehoľná sestra Bonaventúra Šmídová, pre mnohých iba Bonka, svojou dobrotou a priateľstvom pripomína čerstvý chlieb: rozhovor s ňou je nestrojený, ale „nadýchaný“ človečinou a františkánskou spiritualitou zároveň. Nevyhľadáva bombastické slová, pretože ako pochopíte pri stretnutí s ňou, všetka krása tkvie v jednoduchosti a žičlivosti srdca.
Zoznámte sa s touto bývalou učiteľkou náboženstva na žilinských základných školách a kláštornou vrátničkou, ktorá píše básne a v reholi prežila 50 rokov života. Jej zbierku básní s názvom Ježiš, ruža a človek sa podarilo nenápadne dostať medzi dary pre pápeža František počas jej návštevy Vatikánu.
Jubilejný rok v Cirkvi prežíva ako čosi mimoriadne a hlboké. V čase nášho stretnutia sa tešila z mimoriadneho daru: podarilo sa jej aj vďaka modlitbám sestier nájsť zamestnanie v cirkevnom zariadení pre svoju príbuznú prežívajúcu ťažké obdobie. Hovorí, že do rehoľného povolania si ľudí vyberá Pán a ona stále viac žasne nad jeho výberom. Zdôvodňuje to slovami: „Keď som po čase prežitom v reholi posudzovala niektoré okolnosti môjho povolania, povedala som si, že všetky štyri moje rodné sestry by boli mali ešte viac predpokladov pre vstup do kláštora než ja. Pán si asi naozaj často vyberá to slabé, neužitočné, on si to premieňa.“
Táto nenápadná členka Kongregácie školských sestier svätého Františka žije v súčasnosti v Stredisku domácej starostlivosti v Okoličnom. Pochádza z jedenástich súrodencov a už kedysi jej stará mama, mamička i otec poškuľovali po duchovnom povolaní. „Ale stará mama sa hlásila do kláštora v dobe, keď sa vyžadovalo veno, a ona ho nemala. Rodičia sa zase spoznali práve v čase, keď maminka bola na skúšobnom pobyte v kláštore, keďže jej otec jej odporúčal, aby tam išla najprv na dva roky iba na skúšku. No a otecko ju našiel, keď tam bol práve v tom čase na duchovných cvičeniach,“ zalistuje v pamäti z rodinnej kroniky.
Prečo práve františkánska rehoľa?
Keď sa jej pýtam, či už našla odpoveď, prečo si ju Pán povolal práve do komunity Školských sestier svätého Františka, a nie do inej rehole, prezradí, že práve rodičia ju postupne zoznámili s viacerými rehoľami. „Neskôr mi pri rozlíšení povolania pomohol biskup Ján Chryzostom Korec. Už počas totality som tak spoznala viaceré spoločenstvá, ktoré sa angažovali pre Cirkev v podzemí. Duch Svätý mi postupne odkrýval cestu povolania, a to aj cez môjho brata, v tom čase študenta na gymnáziu, neskôr tiež kňaza a františkána, ktorý ma nič netušiaci priviedol práve ku Školským sestrám svätého Františka. Pochopila som, že tu je moje miesto. Oslovil ma františkánsky duch jednoduchosti, prijatia a pohostinnosti, ktorý u sestier vládol. Hneď som sa tam cítila ako doma. Až neskôr som sa dozvedela, že moji starí rodičia a aj otec boli ešte pred totalitou v Treťom františkánskom ráde, ako terciári, a mamička tam vstupovala podobne ako jej deti v zakázanej dobe, teda načierno,“ vysvetľuje sestra Bonka.
Do kláštora fungujúceho v tom čase formou tajných komunít v podnájmoch, neskôr v domoch, vstúpila krátko po maturite, nemala ešte ani 20 rokov. Zvažovala aj štúdium psychológie, ale bývalý režim jej to nedoprial. Spolu s bratom františkánom zažila počas bývalého režimu prenasledovanie rehoľníkov formou domovej prehliadky, výsluchov i väznenia, časy, keď habit nemohla nosiť. „Myslím si, že prenasledovanie upevnilo moje povolanie. Pretože tam išlo doslova o život, nielen duchovný, rehoľný, ale i fyzický. Buď človek vytrval, alebo odišiel. Pomáha mi to dokonca aj dnes, keď sa v duchu vraciam pri ťažších okolnostiach či skúškach k tomu, ako som išla za Ježišom v čase prenasledovania,“ priznáva.
U svätého Františka, ktorého charizmu žije, ju oslovuje jednoduchosť a to, že neustále žil vo veľkej dôvere voči Bohu, a tiež ju nadchýna jeho veľká láska k stvorenstvu. Počas piatich dekád svojho rehoľného pôsobenia žila v komunitách v Bratislave, v Trnave, Žiline i Okoličnom. Keď sa pristavíme pri kríze povolaní dnes, skonštatuje, že ľudia spohodlneli, ale sú i fyzicky, psychicky a duchovne i vo viere slabší. Obeta a kríž pre nich nie sú dnes príťažlivé témy.
S poéziou aj do súťaží
Prekvapila priznaním, že vzťah k literárnej tvorbe si doniesla z rodiny, ktorú ešte viac zomklo postihnutie jedného z detí. To si vyžadovalo empatiu a sústavnú deväťročnú starostlivosť, porozumenie krížu. A od kríža, napodiv, nebolo ďaleko k poézii. „Od detstva som vnímala, že rodičia si píšu básne a v rodine písali aj niektorí ďalší súrodenci, alebo mali nadanie na hudbu či maľbu. Mňa k písaniu vždy inšpirovali udalosti, ktoré som prežívala. A zvlášť potom, keď som prišla do rehole. Tam ma viac oslovovali duchovné skutočnosti. Boli to najmä podnety svätcov, mystikov, duchovných autorov.
Asi 15 rokov som učila náboženstvo na okrajových školách, kde boli aj rôzne problémové deti, a potom som prijala službu na vrátnici rehoľného domu,“ prezrádza o sebe Bonka, ktorú literárna múza navštevuje v jej službe, ale vnuknutia prichádzajú aj v kaplnke. Kvalitu jej poézie podčiarkujú niektoré literárne ocenenia, ktoré získala. Uspela napríklad v literárnej súťaži Odkaz Karolíny Brüstleovej v Podhorí pri Žiline. Čestné uznania získala aj v súťažiach Jurinova jeseň či O cenu Učeného tovarišstva v Trnave a na Literárnom Lučenci. Potešilo ju aj ocenenie za 2. miesto v anketovej čitateľskej súťaži Kniha Kysúc za rok 2015, ako aj Cena Jána Harantu mesta Turzovka za rok 2018.
A ako vnímajú jej literárne schopnosti rehoľné spolusestry? Zvykne im poskladať a zarecitovať špeciálne básničky, napríklad k jubileám – to majú „ako na objednávku“. Poznanie získané cez poéziu zbilancovala slovami: „Je to Boží dar vidieť veci cez poéziu, začínam si to rokmi ešte viac uvedomovať a možno je to aj určitá súčasť františkánskej charizmy.“ Myslí si, že Františkov život i modlitba boli hlbokou duchovnou poéziou vyjadrenou zvlášť v Piesni brata Slnka.
Priala by si, aby jej básne priblížili ľudí k Bohu Otcovi. „Sama niekedy až po čase, keď čítam niektorú báseň, začnem viac vnímať, čo je v nej. Aj niektoré reakcie ľudí na moje básne boli pre mňa prekvapením, pýtali si ich napríklad pre chorých. Myslím si, že dar poézie mi Pán Boh nedal zbytočne, je to cesta pre mňa, aj takto vnímam Božiu blízkosť,“ doplní.
Vo svojich básňach sa dotýka tém utrpenia a kríža, duše, lásky, ľudí drahých jej srdcu, avšak prebásnila aj obdobia liturgického roku. Páčilo by sa jej, keby ľudia, ktorí sa venujú poézii a duchovej tvorbe, vytvorili medzi sebou väčšie prepojenie. V roku 2015 jej vyšiel výber z tvorby pod názvom Ježiš, ruža a človek. Momentálne pracuje na vydaní Krížovej cesty so svätým Františkom, ktorá by mala byť súčasťou tejto témy v zborníku od františkánskych autorov.
Dôverou zvliekame
Tlačí nás k zemi
vedomie prachu,
konečnosť navlieka
nám slučku strachu.
Dôverou zvliekame
okovy ťažké,
všetko tak krehučké,
ľudské a prašné.
Len ňou sa rozplýva
tma, čo v nás rastie,
dôverou vídame,
že svetlo jasnie,
keď teba prijímame,
okamih večnosti,
vo chvíli sviatostnej
padajú zábrany,
strach nás viac negniavi,
sme v tvojom náručí,
sme s tebou spojení:
už teraz v láske.
Stále v blízkosti Ježiša
Keďže niekoľko rokov prežila nielen ako učiteľka náboženstva na základnej škole a ako asistentka terciárskeho spoločenstva, ale aj ako rehoľná vrátnička, nedá mi neopýtať sa jej, čo našla v tejto službe. Veď o vrátnikoch sa niekedy položartom-polovážne či s dávkou vtipu tvrdí, že sú najdôležitejšími osobami na svete.
Ona prirovnáva túto službu k veľkej škole trpezlivosti, kde sa „osobne vkladá do potrieb ľudí“. Citlivo vníma aj procesy, ktorými prechádza školstvo. „Ja som to vnímala už vtedy, keď som bola učiteľkou, pred rokmi, že deti v školách zásobujeme množstvom poznatkov a informácií, dokonca už malé deti. Vždy sa mi to javilo ako prehnané. Chýbala totiž ľudská formácia. Aj som žiakom niekedy povedala: ‚Deti, budete dobrí v angličtine ako Angličania, ale nebudú z vás ľudia.‘ Dopady absencie ľudskej formácie vidíme aj dnes. Rodina sa spoľahne na školu, alebo naopak, skrátka, chýba tam duchovná stránka.“
A čo jej robí najväčšiu radosť? Odpovedá bez zaváhania: „Keď sa ja sama alebo spolu s inými posúvame bližšie k Ježišovi.“
Pašie človeka
Pred nimi uteká,
pred každým krížom,
svojím strachom
i ľudským riešením.
Stáva sa nie hrdinom,
troskou – vrakom,
ak nespozná, neobjaví
tajomstvo bolesti,
čo neraz život
prenikne, prečistí.
Nespozná ľudskú slabosť
ani silu a krásu človeka,
čo už raz, ukrytý v Bohu,
z kríža nezutekal.
Len s krížom vstúpil
do premeny,
kde strach sa v jasot,
radosť mení.
Daroval možnosť
hľadieť vyššie,
pozerať za kríž
do svetla ríše,
kde pre bolesť, strach
už nie sú skrýše.
