Vedeli ste, že počet ľudí nad 80 rokov v štátoch EÚ sa medzi rokmi 2002 a 2022 zdvojnásobil? Ak by sme chceli byť dramatickí, mohli by sme povedať, že Európa vymiera. Ak to chceme povedať jemnejšie, starne. Tento fenomén bude mať v dlhodobom horizonte brutálne dôsledky na mnohé oblasti nášho života od zvyšujúceho sa problému samoty starších ľudí cez spomalenie ekonomiky, zvyšujúci sa dôchodkový vek až po konkurencieschopnosť s inými regiónmi sveta.
Otázkou ostáva, aký dôvod sa skrýva za týmto trendom. Prečo v čase, keď máme v Európe najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť v dejinách, najvyššiu životnú úroveň a najlepšie rozvinutú sieť sociálnej pomoci, tak zo strany jednotlivých štátov, ako aj zo strany občianskeho sektora nechceme mať deti?
Ide určite o komplexný problém, a preto akákoľvek simplexná odpoveď bude nevyhnutne neúplná. Zdá sa však, že ak chceme aspoň načrtnúť riešenie našej demografickej záhady, musíme sa snažiť vidieť poza technické riešenia v zmysle: „Potrebujeme väčšie prídavky na deti!“ alebo „Potrebujeme lacnejšie hypotéky!“ Áno, potrebujeme ich a bolo by dobré, keby to pochopili aj ľudia, ktorí majú možnosť tieto veci zmeniť k lepšiemu, ale pohľad na západ od nás nenasvedčuje tomu, že lepšie finančné podmienky znamenajú zásadný faktor pri rozhodnutí prijať ďalšie dieťa.
R. J. Snell vo svojej knihe Stratený v chaose ponúka na prvý pohľad patetickú odpoveď, keď naznačuje, že dôvodom, prečo nechceme mať deti, je strata nádeje. Ak by išlo o nádej v zmysle „azda bude lepšie“, tak by to bola skutočne bizarná myšlienka. Autor však hovorí o teologickej cnosti nádeje, ktorá vyjadruje myšlienku, že všetko v našom živote môže mať zmysel, ak sa na to pozeráme v horizonte večnosti a konečného víťazstva Ježiša Krista, dokonca aj utrpenie a obeta.
Inými slovami, ľudia si mysleli, že odmietnutím Boha sa oslobodia od prísnej morálky, ktorá nám bráni byť skutočne šťastnými, ale stal sa pravý opak. Odstránením Boha sme sami seba uväznili v živote, ktorý neponúka nádej, lebo všetko akokoľvek pekné či príjemné sa skôr či neskôr končí smrťou. Prečo by som mal priviesť dieťa do sveta, v ktorom bude nevyhnutne trpieť a nakoniec zomrie? Prečo by som mal sám seba oberať o spánok, čas a peniaze, ktoré môžem investovať do svojho rozvoja a potešenia, ak mám na to iba pár rokov a potom je koniec?
Naopak, ak mám nádej, že napriek ťažkostiam, ktoré život prinesie mne aj môjmu dieťaťu, nás nakoniec čaká večné šťastie v dokonalom spoločenstve lásky, zdá sa oveľa ľahšie rozhodnúť sa pre nový život. Z tohto pohľadu sa zdá pochopiteľné, že práve veriaci ľudia v Európe sú často ochotní prijať aj viac detí a nielen preto, že im niekto zakázal používať antikoncepciu. Kresťania sú totiž mužmi a ženami nádeje. Aspoň dúfam…
