Štvrtý december patrí v kalendári Gréckokatolíckej i Rímskokatolíckej cirkvi patrónovi maliarov, lekárnikov a študentov teológie svätému Jánovi z Damasku, ktorý patrí medzi najvýznamnejších teológov a spisovateľov kresťanského Východu.
Narodil sa okolo roku 675 v Damasku v období, keď toto mesto predstavovalo dôležité centrum politického, svetského aj duchovného života, a vyrastal v kresťanskej rodine. Jeho otec Sarjun slúžil ako vysoký úradník na dvore umájovských kalifov a bol známy svojou dobročinnosťou – vykupoval zajatcov a podporoval chudobných.
Jedného dňa si od kalifa vyžiadal zajatého sicílskeho mnícha, ktorý sa stal Jánovým učiteľom. Mních znalý gréckeho a latinského dedičstva odovzdal mladému Jánovi bohaté vzdelanie v oblasti filozofie, teológie a klasických vied. Podľa tradície bol Ján nielen talentovaným žiakom, ale aj nadaným básnikom a rečníkom.
Okolo roku 706 sa politická situácia zmenila: nový kalif neprial kresťanom. Ján spolu s bratom sa rozhodol odísť do Jeruzalema, kde vstúpili do kláštora Mar Saba. Ján bol vysvätený za kňaza a stal sa poradcom jeruzalemského patriarchu.
Keď byzantský cisár Lev III. (717 – 741) zakázal uctievanie ikon, Ján napísal niekoľko apologetických traktátov, v ktorých vysvetľoval, že obrazy nie sú uctievané samy osebe, ale slúžia ako prostriedok na lepšie pochopenie viery. Zdôrazňoval, že úcta k obrazom neprotirečí kresťanskému učeniu, pretože ich nekladie na úroveň Boha.
Tieto traktáty sa stali základom pre neskoršie rozhodnutia Druhého nicejského koncilu (787), ktorý obrazoborectvo odsúdil. Ján patril medzi prvých, ktorí rozlišovali medzi klaňaním sa (latreia) a úctou (proskynesis). Kým prvý postoj venuje človek výlučne Bohu, druhý prináleží aj obrazu, ak sa pri ňom obraciame na toho, kto je na danom obraze znázornený.
Legenda hovorí, že cisár Lev III. sfalšoval listy, ktoré mali Jána obviniť zo zrady voči kalifovi. Kalif dal preto Jánovi za trest odťať pravú ruku. Keď Ján po intenzívnej modlitbe k Božej Matke zaspal pred jej ikonou, po prebudení mal ruku zázračne uzdravenú, pripevnenú k paži. Na pamiatku tohto zázraku pripevnil k ikone striebornú ruku a táto ikona je dnes známa ako „Trojruká” (Tricherousa).
Svätý Ján bol všestranným autorom – teológom, básnikom, historikom a filozofom. Jeho najvýznamnejším dielom je Prameň poznania, kde systematicky podáva prehľad gréckej filozofie, heréz a základných dogiem kresťanskej viery. Vytvoril aj hymny, ktoré sa dodnes používajú v liturgii, a napísal spisy ako O pravej viere či Hudobný kánon.
Ján z Damasku zomrel 4. decembra 749 v kláštore Mar Saba.
Po smrti bol krátko považovaný za heretika pre svoje traktáty proti obrazoborcom, no bol rehabilitovaný na Druhom nicejskom koncile. Jeho život a dielo sú živým svedectvom spojenia viery, odvahy a intelektu v službe Cirkvi.
Svätý Ján z Damasku je patrónom teológov, lekárnikov a maliarov. Často býva zobrazovaný s turbanom na hlave, čo odráža jeho orientálny pôvod, alebo s rukou, ktorá mu podľa legendy dorástla zásahom Panny Márie.
Je posledným cirkevným otcom kresťanského Východu. Za učiteľa Cirkvi ho vyhlásil pápež Lev XIII. v roku 1890.
