Veľký týždeň je krásny. Aj náročný. Hlboký. Aj vyčerpávajúci. Je to čas, keď chceme sviatky prežiť naplno: duchovne aj prakticky. Túžime vytvoriť doma atmosféru, ktorá odráža veľkosť toho, čo oslavujeme. A zároveň máme pocit, že je toho priveľa. Prípravy, liturgie, deti, škola, práca, domáce povinnosti, to všetko sa niekedy valí ako lavína a človek sa pristihne, že namiesto radosti cíti napätie.
Po takmer dvadsiatich rokoch v manželstve viem, že toto napätie nie je výnimočné. A viem aj to, že v ňom žiadna žena nie je sama. Nie je jediná, čo sa pýta, ako všetko stihnúť. Nie je jediná, ktorej sa zdá, že iné rodiny to zvládajú ľahšie. Nie je jediná, ktorá večer zaspáva s pocitom, že nič nie je dostatočné.
Žena, ktorá sa snaží niesť kríž každodennosti a zároveň žiť vieru, vie, že niekedy je to ťažšie než všetky pôsty sveta.
A tu sa chcem na chvíľu pristaviť. Pretože v centre Veľkej noci nie je dokonalosť domácnosti. Nie sú to zákusky, výzdoba ani vyleštené podlahy. V centre je Kristus. Ukrižovaný a vzkriesený. Láska, ktorá premáha smrť. Svetlo, ktoré preniká do tmy. Radosť, ktorá neprichádza z toho, čo všetko stihneme, ale z toho, čo on urobil pre nás.
Ak sa v týchto dňoch zdá, že je všetkého priveľa, pomôže spomaliť a zamyslieť sa, čo je naozaj dôležité. Je v poriadku, ak nie všetky tradície a zvyky stihneme. Je v poriadku, ak bude dom menej uprataný, jedlo jednoduchšie, než by sme chceli. Boh sa nezľakne našich nedokonalostí. Naopak. Prišiel kvôli nim. Kristus sa narodil do skromnej maštale, nebude sa hnevať, ak nebudú umyté okná.
To, čo chce Ježiš, nie je uprataná skriňa, ale upriamené srdce. Nie perfektne naservírovaný stôl, ale vzťah, v ktorom je láskavosť, odpustenie a pokoj.
Ak práve balansujeme medzi dlhými bohoslužbami, pečením, deťmi, prácou, manželstvom a snahou mať v nedeľu aspoň jednu celú pančuchu bez dierky, spomaľme. Dýchajme. Vypusťme niečo. Nemusí to byť veľké gesto. Niekedy stačí len vedome sa rozhodnúť, že tento rok nebudeme piecť štyri druhy koláčov. Alebo že nepovysávame každý deň. Že pôjdeme do kostola aj s deťmi, hoci vieme, že nevydržia celý čas bez slova.
Nevydrží naše dieťa na celej bohoslužbe? Nemusíme sa báť. Kristus sa nehnevá, že ste vyšli von na chvíľku na prechádzku, aby ste sa neskôr vrátili. Vaše dieťa nemusí sedieť rovno ako sviečka. Stačí, že je s vami. A vy s ním. V Božej prítomnosti.
Nemusíme všetko zvládnuť samy. Je v poriadku zapojiť deti, aj keď budú mať viac múky na sebe než v koláči. Staršie deti sú veľkým darom, môžu pomôcť mladším s oblečením na bohoslužby, alebo sa spoločne zabaviť. Nebojme sa poprosiť o pomoc. Spoločenstvo sa začína práve tam, kde sa delíme o radosti i starosti.
Môžeme pokojne poprosiť manžela, aby pomohol s deťmi pripraviť košík na Paschu alebo vybavil nákup. Určime si hranice. Vyberme si, čo je pre našu domácnosť naozaj dôležité, a ostatné pokojne vynechajme.
A keď sa niečo nepodarí? Pripomeňme si, že Boh nehľadá bezchybné výkony, ale otvorené srdce.
Je to zvláštna irónia, že práve počas Svätého týždňa sa v strese z príprav dostávame do napätia aj medzi sebou. Sviatky nie sú skúškou z organizácie.
Ježiš nepozýva k výkonnosti, ale k blízkosti. Ku vzťahu. K tomu, aby sme mu boli nablízku, aj keď máme ruky od cesta a deti na rukách. Aby sme si sadli, aj keby len na pár minút denne, a povedali mu, že sme tu. Aj v neporiadku. Aj v únave. Aj v chaose príprav.
A to je veľkým zdrojom úľavy a nádeje. Veľkonočné svetlo neprichádza do ideálnych podmienok. Prichádza do reality. Do domovov, kde sa spieva aj plače. Kde sa deti bijú o vajíčka, no zároveň sa zmieria pri modlitbe. Prichádza tam, kde je láska, aj keď trochu rozhádaná, aj keď nie dokonale naplánovaná. Tam, kde sa ľudia stretnú aj unavení, aj smädní, ale s túžbou po svetle.
Preto prajem všetkým ženám, matkám, manželkám, starým mamám pokojné dni. Možno nie vždy tiché. Možno nie bez práce. Ale pokojné v srdci. Nech je Veľký týždeň cestou, na ktorej stretneme Krista nie pod tlakom, ale cez milosť. Nie cez kontrolu, ale cez dôveru. Nie cez dokonalosť, ale cez lásku.
Kristus vstal z mŕtvych. A my v ňom všetko zvládneme.
