Katarína Sienská, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 29. apríla, sa narodila v talianskej Siene 25. marca 1347 ako Katarína Benincasa. Bola druhou najmladšou z 25 detí Jacoba Benincasa a Lapy Di Puccio Di Piagente, ktorí patrili k nižšej, no schudobnenej šľachte, a tak jej otec musel zarábať na živobytie ako farbiar vlny. Väčšina jej súrodencov zomrela už v detstve na mor. Katarína vyrastala bez akéhokoľvek vzdelania; čítať a písať sa naučila oveľa neskôr.
Podľa tradície mala prvé videnie asi ako šesťročná, keď nad strechou dominikánskeho kostola uzrela „krásnu svadobnú komnatu vyzdobenú kráľovskou nádherou. V nej videla Spasiteľa sveta Pána Ježiša Krista na kráľovskom tróne, oblečeného v biskupskom rúchu a s kráľovskou a pápežskou korunou, potom apoštola Petra a evanjelistu Jána.“ Po tejto vízii sa Katarína stále viac uťahovala do seba a vyhľadávala samotu. Bičovala sa, namiesto hrania sa modlila a čoraz menej jedla.
Podľa jej spovedníka dominikána Rajmonda z Capuy sľúbila Katarína Božej Matke večné panenstvo vo veku siedmich rokov. Keď dovŕšila dvanásť rokov, postavila sa proti sprostredkovaniu manželstva svojimi rodičmi, čo viedlo ku konfliktu.
Medzitým vo videní vraj Katarína videla svätého Dominika v kruhu iných svätých. Ukázal jej habit sestier pokánia svätého Dominika a sľúbil jej, že jej bude dovolené patriť do tohto rádu. Odvtedy sa považovala za dominikánku. Išla za tým tak vytrvalo, že postupne ju v tom začala podporovať aj rodina. Pre chudobu jej však nemohla poskytnúť veno potrebné v tom čase na vstup do kláštora. Preto jej v rodičovskom dome vymedzila celu, kde sa Katarína mohla venovať modlitbe a prísnemu pokániu.
Katarínin dovtedy skrytý život údajne radikálne zmenila vízia mystického manželstva. V tomto videní sa jej zjavil Kristus, prevliekol jej odrezanú predkožku ako prsteň a povedal jej: „Hľa, beriem si ťa vo viere, ja tvoj Stvoriteľ a Vykupiteľ. Túto vieru si zachováš vždy neporušenú, kým neosláviš svoje večné manželstvo so mnou v nebi. Odteraz, dcéra moja, uskutočňuj s dôverou a bez váhania to, čo ti moja sprevádzajúca starostlivosť uloží. Vďaka sile viery si teraz upevnená, a tak šťastne premôžeš všetkých svojich protivníkov.“ (Legenda maior, 115)
Katarína následne vyšla na verejnosť, dala svoj život do služieb blížnych, kým fyzické pokánie ustúpilo do úzadia. Pomáhala v domácnosti svojich rodičov a podporovala chudobných, chorých a väzňov. Stala sa duchovnou matkou mnohých svojich známych, priateľov, dominikánov a zamestnancov sienských nemocníc.
Ako spovedník jej bol pridelený spomenutý Rajmond z Capuy. Mal ju sprevádzať po celý život ako poradca a tlmočník a po jej smrti práve on napísal už uvedenú Kataríninu biografiu s názvom Legenda maior.
Ako 28-ročná bola 1. apríla 1375 údajne stigmatizovaná pred krížom v Pise: na jej tele sa vraj zázračne objavili Ježišove rany, Katarína ich však počas života ukrývala.
Angažovanosť v sociálnej oblasti postupne priviedla túto prostú ženu k snahám o reformu spoločnosti a Cirkvi. Okrem cirkevných otázok sa vo svojich verejných prejavoch vyjadrovala aj k politickým a spoločenským záležitostiam, čo bolo na vtedajšie vnímanie ženy mimoriadne nezvyčajné a pokrokové. Keď to považovala za potrebné skrze svoj vrúcny vzťah k Cirkvi, ostro kritizovala aj jej vysokopostavených členov. Aj to mohol byť aj dôvod, prečo Katarínu v roku 1374 povolali na generálnu kapitulu dominikánskeho rádu do Florencie; nezachovala sa však o tom žiadna dokumentácia.
Tak či onak, čoskoro sa jej povesť rozšírila po celej Európe. Ľudia z mnohých krajín ju žiadali o radu – dokonca aj pápež, ktorého nešetrila, ale aj prorocky varovala. Vzbura proti pápežskej autorite jej však bola cudzia. Ako povedala: „A aj keby bol pápež vtelený diabol namiesto dobrotivého otca, museli by sme ho stále poslúchať nie pre jeho osobu, ale kvôli Bohu. Lebo Kristus chce, aby sme poslúchali jeho námestníka.“
V roku 1376 Katarína odcestovala do Avignonu, aby presvedčila pápeža Gregora XI. vrátiť sa do Ríma. Keď o rok neskôr nastala Veľká západná schizma, Katarína stála na strane jeho nástupcu Urbana VI., ktorý ju požiadal, aby sa presťahovala do Ríma. Odtiaľ bojovala za jednotu Cirkvi a za mierové riešenie v krízou zmietanej Itálii.
Opakovane obhajovala „svätú, sladkú“ križiacku výpravu a veľmi túžila po znovudobytí Jeruzalema; Jej chápanie svetového mieru úzko súviselo s nevyhnutným vojenským víťazstvom nad islamom.
Katarína zomrela vo veku 33 rokov 29. apríla 1380 blízko Baziliky Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Pochovali ju na tamojšom cintoríne. Avšak po tom, čo vyšlo na známosť, že pri jej hrobe sa udiali zázraky, dal jej spovedník Rajmond z Capuy, v tom čase už najvyšší predstavený dominikánov, priniesť Katarínine pozostatky do Kaplnky Capranica v bazilike.
Od roku 1855 sú jej relikvie uchovávané vo svätyni pod hlavným oltárom. Jej hlava bola zapuzdrená do bronzového relikviára a neskôr poslaná do jej rodného mesta Siena. Bazilika San Domenico v Siene má tiež ako relikviu palec svätej Kataríny. Keď boli pozostatky svätice prvýkrát exhumované v roku 1430, jej telo bolo neporušené; keď boli naposledy exhumované v roku 1855, boli ešte pozoruhodne dobre zachované.
Katarína Sienská bola svätorečená v roku 1461 a za patrónku Talianska vyhlásená v roku 1939. Pápež Pavol VI. jej v roku 1970 udelil titul Doctor Ecclesiae universalis (Učiteľka Cirkvi). V roku 1999 ju pápež Ján Pavol II. spolu so svätou Brigitou Švédskou a svätou Editou Steinovou povýšil na spolupatrónku Európy.
Z jej listov, ktoré diktovala, pretože ledva vedela písať, sa zachovalo vyše 380. Tie predstavujú nielen dôležité svedectvo o dobe, ale vďaka teologickej kvalite potvrdzujú aj jej povesť Učiteľky Cirkvi.
Svätá Katarína je vzývaná pri požiaroch, more a bolesti hlavy. Je tiež považovaná za patrónku rehoľníčok, umierajúcich, farských sekretárok a práčovní. Býva zobrazovaná s atribútmi ľalie, knihy, kríža, tŕňovej koruny, srdca, stigiem, prsteňa, holubice, ruže, lebky alebo modelu lode s pápežským erbom.
