Od smrti pápeža Františka a s blížiacou sa voľbou jeho nástupcu vzrástol dopyt po filme Konkláve, ktorý bol do kín uvedený vlani v novembri. Celosvetové streamovanie zaznamenalo od 20. apríla nárast o 247 percent.
Film je v súčasnosti najpopulárnejším filmom v 137 krajinách vrátane USA, Nemecka, Francúzska, Španielska, Talianska a Anglicka. V USA je film momentálne na vrchole streamovacieho rebríčka JustWatch2, pričom sa v porovnaní s predchádzajúcim týždňom posunul o 20 miest.
Film, ktorý režíroval Edward Berger, zobrazuje voľbu nového pápeža po smrti jeho predchodcu. Hlavnou postavou je britský kardinál Thomas Lawrence, ktorý ako dekan kardinálskeho kolégia zodpovedá za organizáciu konkláve.
Postupne sa dej vyvíja smerom k politickému thrilleru, ktorý zobrazuje mocenské boje medzi rôznymi frakciami v Cirkvi. Konzervatívna frakcia je neustále vykresľovaná ako zaostalá a mocenský typ, zatiaľ čo liberálne sily sa javia ako morálne nadradené. Cirkevná hierarchia je tu vykreslená ako „živná pôda ambícií, korupcie a zúfalého egoizmu“.
Obzvlášť kontroverzný je záverečný zvrat filmu, v ktorom sa odhalí, že novozvolený pápež kardinál Benítez je intersexuál, hoci navonok má mužské črty. Toto odhalenie prichádza po tom, čo Benitez predniesol emotívne prejavy o láske, súcite a potrebe, aby sa Cirkev pohla vpred. To viedlo kardinálov k tomu, aby ho zvolili za pápeža.
Na rozdiel od filmu sa po pápežovej smrti pri jeho smrteľnej posteli zhromaždí iba kardinál komorník, kardinál dekan a niekoľko ľudí z pápežovho najbližšieho okolia. Väčšie stretnutie s kardinálmi alebo dokonca s rehoľníčkami a kňazmi, ako to ukazuje film, nie je súčasťou protokolu. Na rozdiel od filmu pápežský prsteň nie je porušený okamžite, ale až na neskoršom stretnutí kardinálov.
Zakrytie pápežskej tváre hodvábnou látkou zobrazené vo filme sa tiež nedeje v izbe, v ktorej pápež zomrel, ale až niekoľko dní neskôr, bezprostredne pred pohrebom. V prípade pápeža Františka to v predvečer jeho pohrebu vykonal arcibiskup Ravelli.
Rušičky proti špiónom?
Zatiaľ čo udalosti nasledujúce po pápežovej smrti filmári interpretujú voľnejšie, prípravy na konkláve sú zobrazené pomerne presne. Scéna s rušičkami okolo Sixtínskej kaplnky sa niektorým môže zdať prehnaná, a predsa predpisy to stanovujú. V dokumente z roku 1996 sa uvádza: „Budú venovať osobitnú pozornosť, s pomocou dvoch dôveryhodných technikov, zabezpečeniu zachovania tajomstva v uvedených priestoroch, najmä v Sixtínskej kaplnke, kde sa konajú volebné obrady, a to zabezpečením toho, aby do uvedených priestorov nikto nevniesol žiadne záznamové ani audiovizuálne prenosové zariadenie.“
Zatiaľ čo kardináli vo filme musia prejsť bezpečnostnými kontrolami a odovzdať svoje mobilné telefóny a počítače, predpisy im jednoducho ukladajú, aby sa „zdržali“ akejkoľvek komunikácie. Aby Ján Pavol II. túto povinnosť posilnil, zakázal „za každých okolností“ prinášať do Sixtínskej kaplnky akékoľvek technické zariadenia používané na „nahrávanie, reprodukciu alebo prenos zvuku, obrazu alebo písania“.
Prísne zakázané kontakty s vonkajšími osobami
Zatiaľ čo vo filme dekan kardinálskeho kolégia opakovane nadväzuje kontakt s vonkajším svetom, počas skutočného konkláve je to prísne zakázané. Už len rozhovorom so svojím tajomníkom sa fiktívny kardinál Lawrence ocitá na tenkom ľade, pretože každý, kto sa „náhodou stretne s jedným z kardinálov voliteľov“, má „absolútne zakázané […] nadviazať s ním rozhovor v akejkoľvek forme, akýmikoľvek prostriedkami alebo z akéhokoľvek dôvodu“. Od čias pápeža Benedikta XVI. čelia porušovatelia pravidiel trestu automatickej exkomunikácie. Predtým musel nový pápež rozhodnúť o treste za tento priestupok.
Hlavná postava filmu kardinál Lawrence vo všeobecnosti opakovane koná na hranici zákonnosti. Robí niektoré rozhodnutia, ktoré v skutočnosti môže urobiť iba pápež alebo počas uprázdnenia Apoštolského stolca všetci kardináli spoločne. Zrejme najväčším prešľapom je porušenie spovedného tajomstva.
Lawrence využíva poznatky zo spovede na odhalenie prešľapu iného kardinála. V najhoršom prípade sa porušenie spovedného tajomstva trestá aj automatickou exkomunikáciou. Poľahčujúcou okolnosťou v Lawrenceovom prípade je, že priamo neodhaľuje osobu, ktorá sa priznala.
Sporným je aj rozhodnutie Lawrencea prijať do konkláve dovtedy neznámeho kardinála – kardinála in pectore („v srdci“). Za kardinála ho vymenoval pápež, ale jeho vymenovanie nebolo z bezpečnostných dôvodov zverejnené. Podľa kánonického práva majú tajní kardináli práva a povinnosti kardinála iba vtedy, ak ich vymenuje pápež aspoň do kardinálskeho kolégia. Ak pápež zomrie bez toho, aby oznámil jeho meno, tajný titul kardinála sa tiež stáva neplatným. Ani osvedčenie o vymenovaní, ako napríklad to, ktoré bolo predložené vo filme po pápežovej smrti, nie je relevantné.
Filmári nebrali príliš vážne ani samotný začiatok konkláve (conclave – lat. miestnosť zamknutá na kľúč). Deň pred konkláve Lawrence na stretnutí povie, že on a ostatní kardináli budú od 18:00 zamknutí. Toto tiež nie je v súlade s protokolom, ktorý stanovuje, že konkláve sa začína svätou omšou Pro eligendo Papa v Bazilike svätého Petra. Popoludní potom kardináli vstúpia do Sixtínskej kaplnky, kde jednotlivo verejne zložia prísahu. Až potom sú uzamknutí a chránení pred verejnosťou.
Ďalšia nepresnosť sa týka celkového konceptu. Film Konkláve redukuje Cirkev na politickú arénu, v ktorej frakcie a politici súperia o moc. Duchovný rozmer konkláve, v ktorom sa kardináli snažia rozpoznať Božiu vôľu prostredníctvom modlitby a rozlišovania, úplne ustupuje do úzadia. Namiesto toho sa naznačuje, že Cirkev je len ďalšou skostnatenou inštitúciou, ktorá naliehavo potrebuje radikálnu zmenu.
To, že je Cirkev semper reformanda, nie je moderný výmysel hollywoodskych tvorcov ani iných skupín či jednotlivcov. Od počiatku to patrí k podstate Cirkvi. Jej skutočná reforma však vychádza z vhĺbenia sa do evanjeliového posolstva, a nie v kopírovaní módnych trendov. Cirkev je totiž božsko-ľudskou skutočnosťou.
Podľa KNA spracoval Rastislav Čižik.
