Hoci Kyzikos, hlavné mesto maloázijskej rímskej provincie Hellespont, zažil šírenie kresťanstva už od čias kázania svätého Pavla, koncom 3. storočia bol stále v podstate pohanským mestom. Počas prenasledovania totiž niektorí kresťania z mesta ušli, zatiaľ čo iní svoju vieru v Krista zachovávali v tichosti, tajne.
Situácia znepokojila zostávajúcich kresťanov v meste, ktorí sa snažili prejavovať kresťanskú vieru verejne. Medzi nimi bolo deväť mužov: Thaumasios, Theognes, Roufos, Antipatros, Theostichos, Artemas, Magnos, Theodotos a Filemon. Gréckokatolícka cirkev si ich pripomína 29. apríla.
Títo deviati pochádzali z rôznych miest a boli rôzneho veku. Patril medzi nich mladý Antipatros i veľmi starý Roufos, vidiečania i obyvatelia mesta. Rôznorodú skupinu spojila viera v Krista a modlitba za šírenie kresťanstva na vidieku. Títo svätci smelo vyznávali Krista a nebojácne odsudzovali pohanskú bezbožnosť.
Zatkli ich a postavili pred súd. Keď ich vládca mesta odsúdil, niekoľko dní ich mučili, potom zavreli do väzenia a neskôr ich opäť priviedli k sudcovi. Ten im prisľúbil za zrieknutie sa viery slobodu. Oni sa však svojej viery nevzdali a pokračovali v oslave Pána. V rokoch 286 – 299 bolo všetkých deväť martýrov sťatých mečom a ich telá pochované neďaleko mesta.
V roku 324, po skončení prenasledovania kresťanov za vlády Konštantína Veľkého, kresťania z Kyzika exhumovali ostatky mučeníkov a našli ich neporušené. Následne ich uložili v chráme postavenom na ich počesť. Pred relikviami mučeníkov sa udiali mnohé zázraky: chorí boli uzdravení a duševne chorí boli privedení k rozumu. Na príhovor svätých mučeníkov z Kyzika pribudli konverzie na kresťanstvo.
Počas vlády Juliána Apostatu (361 – 363) sa pohania z Kyzika sťažovali, že kresťania ničia pohanské chrámy. V odpovedi na sťažnosti vydal Julián príkaz na prestavbu pohanských chrámov a uväznenie biskupa Eleusia. Keďže Juliánova vláda sa rýchlo skončila jeho smrťou, biskup Eleusios bol čoskoro prepustený a vedený pamiatkou Deviatich svätých mučeníkov z Kyzika nanovo rozžiaril svetlo kresťanskej viery.
Keď v roku 1678 v ruskej Kazani prepukla epidémia choroby, ktorá sa vyznačovala horúčkou a triaškou, metropolita Adrian si spomenul na utrpenie Deviatich svätých mučeníkov z Kyzika a vo viere, že hojnosť milostí od týchto svätcov epidémiu zastaví, navrhol postaviť na ich počesť neďaleko Kazane chrám. V roku 1691 schválil založenie monastiera pri tomto chráme, kam bola z Palestíny prinesená časť ich relikvií.
Svätý Dimitrij z Rostova, ktorý zložil menlivé časti bohoslužby Deviatim mučeníkom, píše: „Na príhovor týchto svätých bola daná hojná milosť zbaviť sa choroby s horúčkou a triaškou.“
Veriaci sa v liturgii dodnes obracajú na svätcov týmto hymnom prepustenia:
Tvojich svätých deväť mučeníkov z Kyzika, Pane, za svoje utrpenie dostalo od teba, Bože náš, neporušiteľné koruny. Lebo posilnení tvojou mocou zvrhli tyranov a zničili bezmocnú drzosť démonov. Skrze ich prosby zachráň naše duše.
