Už párkrát sa mi stalo, že ráno pri prechádzaní susednou dedinou som videl zvláštny obraz: Vysoký mladý muž s bradou, naklonený na jednu stranu, vedie niekam malého chlapca. Chlapčiatko sa naťahuje ako trolejbus za drôtmi nad sebou, a predsa drží otca len za končeky prstov. Drobnými detskými krokmi pochoduje do škôlky alebo k babke. Otec ho stále trpezlivo necháva cupitať, a nielen to: chlapček má zakaždým pusu otvorenú a viem si predstaviť tú záplavu viet začínajúcich slovíčkom: „Prečo?“
Obdivujem toho otca v jednej veci: To, čo by on zvládol na svojich dlhých nohách za päť minút, trvá možno aj pol hodiny. Stačilo by si chlapča vysadiť okolo krku. Ak by použil auto, bolo by to nielen rýchlejšie, ale aj pohodlnejšie. No on chce, aby jeho dieťa kráčalo.
Múdri rodičia sledujú pokroky u svojho dieťaťa a vždy nanovo zvyšujú náročnosť na sebestačnosť rastúceho človiečika. Tak sme sa raz odplienkovali, naučili sa sami si čistiť zuby. Bicyklovanie nám zväčšilo akčný rádius. Čítanie a počítanie ešte viac. Múdry rodič nechá svoje dieťa vo svorke iných detí na ulici. Učí ho tým sa o seba postarať. Nerieši všetky prehry a neúspechy. Necháva ho občas sa aj nudiť, nech si sám vymyslí hry a zábavu. Bude často na život sám.
Ale popri tom mu neustále poskytuje láskavé náručie a prístav z dobrodružných výprav na farskú jabloň (s dovolením pána farára, dajme tomu). Taký otec a mama, samozrejme, okamžite preberá kormidlo, keď dieťaťu niečo reálne hrozí alebo príde choroba, alebo situácia, ktorá je nad sily drobca. Ale čo už dokáže sám robiť, musí robiť.
Deti vo svojej krásnej čistote ešte nemajú vypestovaný inštinkt „zašívať sa“. Dožadujú sa svojej práce. Koľkokrát začuje rodič, niekedy až príliš ambiciózny, výkrik dieťaťa: „Nechaj! Ja sám!“ To potom také uzlíky na šnúrke od topánky by nedal ani skúsený skaut. Lebo aj samostatnosti sa učíme pomaly a zložito.
Na jednej materskej škôlke som videl oznam: „Drahí rodičia, prosíme vás, aby ste chránili duševné zdravie našich pani učiteliek. Ak dáte svojmu dieťaťu päťprstové rukavičky, pani učiteľka má v triede desať detí, to znamená, že pred každou vychádzkou von musí dostať sto prštekov presne na ich miesto. Dávajte svojim deťom, prosím, jednoduché rukavice – palčiaky. Ďakujem za porozumenie.“ A podpis pani riaditeľky.
Tak som si uvedomil, že a čo my v Cirkvi na to. Nemáme tendenciu nosiť dospelé ľudské bytosti na svojich rukách? U rodiča sa postupne stále viac právnej zodpovednosti prenáša na dieťa. V štrnástich čosi a v osemnástich všetko. Dovtedy treba stihnúť naučiť mláďa niesť bremeno zodpovednosti. Najprv za seba a potom aj za druhých. Ak sa to nepodarí, premení sa váš byt razom na „mama hotel“.
Farské spoločenstvo je tiež ako rodina. Aj do neho prichádzajú deti. Učia sa vydržať aspoň cez kázeň byť potichu. Cez slávnosť prvej Eucharistie sa prepracovávajú ku sviatostiam kresťanskej dospelosti. Aj svojím iniciačným charakterom majú prehovoriť do duše mladého kresťana, že je čas byť sebestačný.
Nie, naozaj nie, my kňazi nenesieme zodpovednosť za správanie sa dospelých kresťanov, ktorým sviatostne a ináč slúžime. My si naozaj „neberieme na svedomie“ krst dieťaťa nezosobášených rodičov. Ak majú dieťa, sú už asi dospelí. My im s ich zodpovednosťou len pomáhame. Nepreberáme na seba nič z rozhodnutí našich dospelých bratov a sestier.
Naša úloha nie je ich kontrolovať, ako žijú. My im máme pomáhať dospievať a učiť sa preberať zodpovednosť aj za svoj duchovný život. Byť vždy nablízku, keď príde núdzová situácia; niečo nad sily, hoc aj dospelého človeka. Alebo choroba či zranenia všakovakého druhu. Samozrejme. Len neservírujeme údené tresky: učíme ich chytať a údiť.
Trochu na škodu je, že sa vžil ten známy obraz Dobrého pastiera: nesie na pleciach bielučkú ovečku s vďačným výrazom. No v skutočnosti by to mal byť vždy diptych. Na prvom obraze by mala byť na pleciach Pastiera dohryzená a zakrvavená stratená ovečka, ktorej krv možno až tečie po krku a tunike Záchrancu.
No na druhom obraze by mal byť už namaľovaný Dobrý pastier, ako preliečenú ovečku púšťa späť do jej stáda. A pokojne stačí, aby bola vyliečená a odpočinutá len natoľko, aby ako-tak vládala aspoň predstierať, že už je zdravá. (Toto pozorujem často u žien, keď ochorejú, a ako muž so soplíkom to úprimne obdivujem.)
Som na vidieku a naozaj mám často možnosť vidieť ovečky. Aspoň tretina z nich ide na pašu krívajúc, niektoré len na troch nôžkach uboleným krokom. Ale idú so spoločenstvom. Je čas niesť a ošetrovať a je čas nechať slobodne ísť…
Lekár tiež pri liečbe dočasne preberá zodpovednosť aj za dospelého človeka. Aj kňaz môže výnimočne vstúpiť do života dospelých. Ale to musí byť naozaj dôvod veľký aspoň ako severná stena Malého Kežmarského štítu. Ináč sme smiešni, ako mama, ktorá ovoniava ponožky dvadsaťročnému synátorovi, či si zobral z komody vypraté. Nebojte sa! Po treťom neúspešnom rande je vysoko pravdepodobné, že by mal, predsa len, aj sám pochopiť súvislosti…
Samostatnosť a sloboda sú vlastné sestry. Nesamostatní ľudia si nevážia slobodu. Ak štát začne robiť všetko za svojich občanov, veľmi rýchlo si takí občania zvolia diktátora. A čo je najhoršie, ani si to neuvedomia ako čosi zlé.
Keď si vyklčujete vlastnými rukami kus lesa, aby ste tam mali dom a farmu, a tými rukami a svojím umom sa na nej aj živíte, ťažko si na vás trúfne nejaký úlisný urozprávaný chlapík v „slim oblečíku“ s ambíciou prevziať politickú alebo akúkoľvek moc nad vaším životom.
Ale keď vás od detstva obklopuje všetko s vizitkou „štátne“, „dotované“ a „zadarmo“, ťažko spoznáte nebezpečenstvo. Ani neviem, ako sa nám to toho 17. novembra 1989 vlastne podarilo. Asi aj to rabovanie slobody jednotlivca má svoje hranice a komunisti to vo svojej arogancii už nedokázali správne odhadnúť.
Cirkev, našťastie, ponúka iba jednu vec zadarmo. Náročný kurz, v ktorom sa učíme milovať Boha a blížneho. A potom sa rozbehne voľný trh, v ktorom je hlavným platidlom láska. Láska podopretá rozumnosťou, triezvosťou, opatrnosťou. Nevypočítavosťou. Zrelosťou. Chápavosťou súvislostí. Schopnosťou preberať za svoje rozhodnutia aj zodpovednosť.
Tá Ježišova otázka: „A čo si o mne myslíte vy?“ vyžaduje neodpisovať od druhých. Byť samým sebou. Myslím si, že doba, ktorá prichádza, bude plodiť omnoho samostatnejších a silnejších kresťanov a kresťanky. Myslím si, že je tu silná nádej, že raz budeme znova svetlom a soľou sveta.