Jednou z ťažších vecí pri potápaní sa je naučiť sa správnemu vyváženiu. To je také, aby potápač ani nestúpal, ani neklesal. Slúži na to výborný vynález, myslím, že „žabí muži“ ho volajú „žaket“. Fyzika je tu totiž úplne jednoduchá. Sila, ktorá nekompromisne zápasí s pružinami našich mechanických váh – a jej následkom ukázanú hmotnosť v kilogramoch potom zvyčajne zvaľujeme na silné kosti –, sa vo vode dá skrotiť; nejakou silou pôsobiacou presne opačným smerom, ako nás ťahá naša mamička Zem smerom priam do svojho stredu.
Dá sa vybrať z niekoľkých, ale najvhodnejšia je vztlaková sila. No a tá je úmerná všeličomu, ale čo sa týka plavca, ten vie ovplyvniť z toho len jednu položku: svoj objem. Takže áno, na nás s väčšími obvodmi pásu pôsobí tej sily viac a sme viac nadnášaní. Potápač, ak začne klesať, dofúkne z tých fliaš na chrbte vestu, ona zväčší objem a zastaví klesanie. Ak to preženie, začne stúpať. Vtedy trochu zabublinkuje a zasa jemne padá. Je to asi trochu na nervy, kým to nastaví tak, že ani nestúpa, ani neklesá. Neviem, nikdy som sa nepotápal, ale tak nejak si to predstavujem.
Sú obdobia, keď je čas balansovať na bicykli stojac na jednom mieste. Zvlášť ak sa objavia nablízku spolužiačky a tvária sa unudene. To sa zvláštne nakláňate tu i tam, poskakujete aj s bicyklom, už je skoro noha na zemi, ale nie, ešte sa to dá chvíľu ustáť. Ako deti sme tak súťažili a od „kormanov“ sme mali modré boky, tak divoko sme otáčali predným kolesom na mieste, aby sme nespadli. Ale potom sa bolo treba rozhodnúť: buď vyraziť do diaľav, alebo zosadnúť a ostať stáť.
Vraví sa, že svet nie je čierno-biely, a je to pravda, len sú niektoré oblasti nášho života také, kde ten farebný pásik prechodu je veľmi tenučký, a nakoniec aj tak definitívne spadneme na jedno z políčok šachovnice, lebo to lavírovanie je už veľmi únavné. A to preto, že hľadať riešenie správnej techniky, ako nestúpať a zároveň neklesať, nie je len vyčerpávajúce. Náročnejšie je, čo neustále beží na pozadí – proces rozhodovania sa: „Tak čo, idem sa vynoriť, alebo pôjdem ešte hlbšie?“ Čierna, alebo biela? Človek je už taký, že rozhodovanie je vždy náročné a rozhodnutie vyslobodzuje. Žiaľ, aj keď je výsledok zvolený nesprávne.
Zaujala ma táto – tiež radikálna – polarizácia pri Ježišovej reči o blahoslavených, ako ju zachytil evanjelista Lukáš. Nad životom človeka zaznie buď „blahoslavení ste, keď…“, alebo „beda vám… lebo“. A má to ešte dve podúrovne. Najprv tá telesnejšia: Blahoslavení chudobní a hladní. Potom tá duchovnejšia: Blahoslavení plačúci a prenasledovaní. Tieto štyri blahoslavenstvá u Lukáša ukazujú možnosť jedného duchovného nasmerovania sa človeka. Ale je aj presne opačná trajektória: Beda vám, boháči a nasýtení. Beda vám, smejúci sa a vychvaľovaní.
Človek môže len krátky čas balansovať medzi svetom blahoslavenstiev a svetom beda. Do niektorého z nich nakoniec vhupne. Ak by som smel tipovať príčinu tých štyroch zdanlivých životných nezdarov pri blahoslavených, bola by spojená s ochotou a schopnosťou povedať predovšetkým sebe samému slovíčko „nie“. Ak chcete získať bohatstvo, musíte totiž niekedy hovoriť „áno“, aj keď vám svedomie hovorí „nie“ a dodá občas aj vysvetlenie: „Už ti stačí“; „Je to už na úkor času, čo má patriť blízkym“; „Pozeraj aj na svoje zdravie, človeče!“; „Veď vieš, nepokradneš!“ … Ak nedokážeme v pravý čas povedať „nie“, majetok a príležitosti nás posadnú.
Aj hladní môžu byť takí, čo radšej hladujú, než by mali pojesť pokazené či otrávené jedlo. V ich hlade môže byť rozmer jediného správneho rozhodnutia sa. Nech sú za to blahoslavení!
Najbolestnejšie plačeme, keď sa musíme s niekým alebo niečím rozlúčiť. Lebo možno chceme niekomu vrátiť slobodu voľby. Často dokonca aj z lásky k nemu. A nie lásky k sebe. Pochopíme, že iní nám nepatria, a prijmeme to. Sme často pri tom až na smrť plačúci. Presne tak to cítime, ako to cíti aj novonarodené dieťa, ktorému sa práve úplne zrútil celý jeho teplučký a mimoriadne láskavý potápačský mikrosvet. Ani nevie – s očami zaliatymi slzami –, ako je vlastne blahoslavené, že sa to tak úspešne stalo a všetci pôrod prežili.
Prenasledovaní v evanjeliovom zmysle slova bývajú málokedy oportunisti a prospechári; alebo úplatkári – o kolaborantoch ani nehovorím. Aby ste boli prenasledovaný, musíte mať minimálne charakter. Z takéhoto uhla pohľadu mi zrazu to „blahoslavení“ znie naozaj ako oprávnené vyznamenanie a potvrdenie správnej cesty…
Čo však dodať k svetu „beda“? Diabol musí mať v kuchyni veľmi tajnú ingredienciu, ktorú primiešava už dlhší čas do tých internetových hamburgerov a šašlikov, že naozaj dobrí ľudia, nábožné duše, horliví kňazi či zasvätené osoby nielen volia, ale sa aj úprimne tešia z toho, že moc v najsilnejších krajinách sveta majú v rukách ľudia, čo jednoznačne pochádzajú zo sveta „beda“. Nejakého Mahátmú Gándhího dnes nenájdete na čele skoro žiadnej krajiny sveta. Spomedzi tých, ktorým Ježiš adresuje svoje „beda“, si môžete až vyberať. Boháči, nenásytníci, arogantní sarkastici, samoľúbi egocentrici. Majitelia gigafiriem. Nadšení z nich sú iba ľudia, ktorí síce ešte žijú, ale už majú nad bránou svojho cintorína z lipových lístkov vytepaný nápis: „Česť pamiatke našim drahým, ktorí padli v hybridnej vojne.“
Takže ak si v srdci opatrujete svoje milované politické zvieratko – každý z nás asi má vo svete politiky obľúbených favoritov či favoritky –, prosím, pozrite sa mu pred tým, ako sa do neho úplne zamilujete, na jeho zuby a genetické predispozície. Je totiž kľúčové, či je to tvor zo sveta blahoslavenstiev, alebo neodvratne vyšľachtený lovec pre ruvačky vo svete „beda“… Aspoň nám kresťanom a kresťankám by to malo veľa napovedať.
