Svätý Ján Pavol II. bol mužom, ktorý uvažoval v širokých historických, kultúrnych a politických kontextoch. Zakorenenosť v kresťanskej tradícii, skúsenosť s neľudskosťou druhej svetovej vojny a neskôr skúsenosť s neslobodou komunizmu urobili z neho vizionára, ktorý stál neohrozene na strane pravdy. Nie však „pravdy“ ako spoločenskej dohody, ale pravdy ako univerzálnej veličiny.
Odpovede nachádzal v Písme, či už v Starom, alebo v Novom zákone.
Vnímal pnutia rôznych období, pnutia, keď sa monarchie menili na tyranie, keď Európa i svet šaleli a vedenia sa zmocňovali alebo šialení jednotlivci, alebo impulzívny dav. V oboch prípadoch boli výsledkom krvavé scény a úpadok.
V texte o demokracii svätý Ján Pavol II. uvažoval takto: „Po páde ideológií 20. storočia, obzvlášť po páde komunizmu, sa nádeje mnohých národov spájajú s demokraciou. Práve v tomto kontexte je potrebné sa opýtať, čím by demokracia mala byť. Často počuť tvrdenie, že vďaka demokracii vzniká naozajstný právny štát. V tomto systéme sa totiž spoločenský život riadi zákonmi vynášanými v parlamentoch, ktoré vykonávajú zákonodarnú moc. Tieto zhromaždenia vypracúvajú normy regulujúce konanie občanov v rôznych oblastiach spoločenského života. Prirodzene, každá oblasť života vyžaduje osobitné zákonodarstvo, ktoré jej umožní správne sa rozvíjať. Právny štát takto spĺňa postulát každej demokracie: utváranie spoločnosti slobodných občanov, ktorí spolu vytrvalo smerujú k spoločnému dobru.“
Svätý Ján Pavol II. uvažuje o tom, čo znamená pojem „spoločné dobro“. Existuje vôbec niečo také? Slovanský pápež sa odvoláva na dejiny Izraela, na Abraháma, ktorý je spojnicou ako židov, tak moslimov i kresťanov.
Za skutočného tvorcu právneho štátu v biblickom slova zmysle však považuje Mojžiša: „V Mojžišovej činnosti kľúčovým momentom bola udalosť, ktorá sa odohrala na úpätí vrchu Sinaj. Tam bola uzavretá zmluva medzi Bohom a izraelským národom a jej podstatu tvoril zákon, ktorý Mojžiš dostal od Boha na Sinaji. Zákon v princípe predstavovalo desatoro. Desať slov, desať zásad správania, bez ktorých sa žiadne ľudské spoločenstvo, žiaden národ ani nijaké medzinárodné spoločenstvo nemôže realizovať. Prikázania vyryté do dvoch tabuliek, ktoré Mojžiš dostal na Sinaji, sú súčasne vpísané v srdci človeka. Učí o tom svätý Pavol v Liste Rimanom: ‚Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky.‘
Božský zákon desatora má záväznú moc ako prirodzený zákon aj pre tých, ktorí neakceptujú zjavenie. Nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu, cti svojho otca i svoju matku… Každé slovo sinajského kódexu chráni nejaké základné životné dobro a dobro ľudského spolunažívania. Ak sa toto právo spochybňuje, ľudské spolunažívanie sa stáva nemožné a morálna existencia človeka je mnohorakým spôsobom ohrozená.“
Svätý pápež dodáva, že ak sa prirodzený zákon vpísaný do ľudského srdca poruší, ak sa preformátuje, zdegeneruje, ak sa „doplní“ alebo podľahne tlaku doby, môže sa z neho stať nebezpečný nástroj, ktorý sa nakoniec otočí proti človeku. Ľudia ignorujúci prirodzený zákon sú totiž schopní dohodnúť sa na akomkoľvek zle a dokonca ho označiť za dobro.
Práve preto by sme sa mali vracať k textom svätého Jána Pavla II.: aby sme neopakovali staré omyly, aby sme sa vyhli novým omylom a aby sme vedeli vyčítať pomätenosť doby, ktorá by v mene človečenstva chcela pošliapať človeka.
