Štvrtok po Štvrtej pôstnej nedeli má v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi prívlastok Deň Veľkého kajúceho kánonu svätého Andreja Krétskeho. Gréckokatolíci (aj iné východné cirkvi) sa tento kánon modlia počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu, kde je preto rozdelený na štyri časti, a potom v jednom celku počas piateho pôstneho týždňa.
Kánon je zložený z deviatich piesní (ód), ktoré rekapitulujú príbehy Starého a Nového zákona.
Pre lepšie pochopenie tohto významného diela byzantskej hymnografie je vhodné zohľadniť udalosti, prostredie i podmienky, ktoré ovplyvnili autora a prispeli k vzniku veľkolepého diela.
Svätý Andrej žil v dobe, keď Byzanciou otriasali krízy. Hasla túžba po veľkom impériu a spoločnosť sa čoraz viac vzďaľovala od evanjeliového ideálu. Udalosti tej doby, akými bol útok Peržanov, ktorí ulúpili v Jeruzaleme Kristov kríž, šírenie nových heréz, obrazoborecký prevrat a začiatok islamskej expanzie boli akoby následkami a symptómami vzďaľovania sa od Boha. To napĺňalo niektorých vnímavých Byzantíncov kajúcim postojom. Medzi nich patril aj krétsky arcibiskup Andrej, ktorý toto vnímanie vyjadril vo svojom kánone. Pred počúvajúcim sa vynára dlhý rad biblických obrazov, pričom sa každá epizóda stáva dôraznou výzvou k pokániu.
Tento kánon si svoj prívlastok „Veľký“ nezaslúžil len pre svoju rozsiahlosť (obsahuje až 250 tropárov), ale aj pre svoj hlboký morálno-asketický význam.
Liturgické rubriky uvádzajú, že spev tohto kánonu má byť pomalý a kajúci. Kajúcnosť tiež zdôrazňujú „metánije“ (zemné poklony), pri ktorých kľakáme a hlavou sa dotýkame zeme. Po speve každého tropára sú predpísané až tri takéto poklony, avšak v praxi sa po každom tropáre klania už len raz. Pre tieto poklony sa tiež zaužívalo pomenovanie tejto bohoslužby „Utiereň s poklonami…“ alebo jednoducho „Poklony“.
Celý kánon je komponovaný vo forme dialógu. Človek vedie vnútorný rozhovor so svojou dušou (svojím vnútrom) a so svojím Stvoriteľom. Tento rozhovor má charakter dôkladného spytovania svedomia a vyústi do úprimného vyznania sa Kristovi, akoby spovede z celého života.
Účinok a morálna sila kánonu je umocnená skutočnosťou, že rozjímanie nad vlastnou hriešnosťou nevedie človeka k zúfalstvu, ale do jeho smútku preniká Kristovo svetlo.
Význam a cieľ Veľkého kajúceho kánonu je v tom, že ukazuje hriech nielen strohým vypočítavaním, ale kontempláciou biblickej histórie, ktorá je vo svojej podstate históriou hriechu, pokánia a odpustenia. Toto nazeranie vedie k úplne inej duchovnosti. Pozýva človeka prijať nové chápanie dejín ľudstva i vlastného života – jeho cieľov a duchovných motivácií.
A v čom sa modlitba kánonu odlišuje na začiatku Veľkého pôstu a na jeho konci? Kým v úvode Veľkého pôstu bol kánon akoby bránou vedúcou človeka k pokániu, vo štvrtok piateho týždňa Veľkého pôstu vyznieva ako „zhrnutie“ pokánia a jeho naplnenie. Kým na začiatku Veľkého pôstu človek ako keby bol iba pasívnym poslucháčom modlitby, teraz je už sám modliaci sa stotožnený so slovami, nárekom, nádejou a pokáním vyplývajúcim z modlitby Veľkého kajúceho kánonu.
