O modeloch a ostnatých drôtoch

Andrej Legutký

Andrej Legutký

Modelári. Autor fotografie: Pavol Papcún
Modelári. Autor fotografie: Pavol Papcún

Jednou z najkrajších vecí, ktorá sa mohla stať dieťaťu mojej generácie, bolo to, že sa dostalo do modelárskeho krúžku. Modelárstvo bol veľmi zaujímavý ostrov úniku z dusivého sveta budovania socializmu. Vo všetkej tajnosti bolo pri ňom až zarážajúco do oči bijúce opájanie sa zakázanou slobodou. Toto komunistom akosi uniklo. Možno sa to skrylo pod zámienkou, že chlapci skladajúci si lietadlá sa už od detstva naučia rozumieť konštrukcii a funkcii lietadla, aby potom cez lietanie na malých lietadlách v rámci Zväzarmu (Zväzu pre spoluprácu s armádou) vkĺzli do vojenských uniforiem vojenských pilotov. Po nebi nad mojou detskou hlavou sa vtedy preháňali stovky vojenských lietadiel a vrtuľníkov.

No vo Svite ešte ostal étos letectva z čias Antonína Baťu. Voľne lietajúce lietadielko, dielo mojich rúk, bolo nádejou, že sa aj ja raz budem môcť životom pohybovať omnoho slobodnejšie, než mi bolo súdené a predurčené zorganizovaným životom totalitnej spoločnosti. Na modely lietadiel sme si maľovali americké hviezdy – ak to bola maketa skutočného amerického lietadla, nikomu to neprišlo zvláštne. Dieťaťu stačí málo, aby sa zasnívalo o šírych svetoch tam za ostnatým drôtom.

Ale ak staviate skoro trojmetrový vetroň na diaľkové ovládanie – dnes to všetci volajú čudným slovom „dron“ –, musel mať modelár všetko premyslené. Aby to aéro lietalo, na to sú niektoré základné pravidlá. Napríklad také ťažisko. Model musel byť presne vyvážený, sypali sme mu do komôrky v nose olovené guľôčky. Ak ste to chceli oklamať, skončilo sa to vždy haváriou. Krídla museli mať presný tvar a negatívne zakrivenie. Ak ste to podcenili, skončilo sa to haváriou.

Každý kúsoček dreva mal presnú funkciu. Nesmelo ho tam byť viac, ako je nevyhnutné: lietadlo by bolo ťažké a nelietalo by tak dobre ako to našich súperov. Každý chcel vyhrávať, a s olovenou kačkou to nešlo… Ale na druhej strane niektoré pristátia boli drsnejšie a aerodynamické sily pri strmhlavom lete boli značné. Konštrukcia musela byť tak akurát pevná. Koľko som videl za letu zničených lietadiel, keď sa časť krídla alebo kormidiel rozkmitala! Volali sme to „flater“. Malý odtlačok nemčiny v leteckom svete.

Skrátka, pri modelárstve a letectve všeobecne sú jednoduché pravdy. „Zapol si si prijímač pred štartom?“ „Nie, zabudol som!“ Tak teraz nerumázgaj a choď to pozbierať do čierneho vreca. Ach jaj, ako neuveriteľne sa spomalí čas, keď vidíte, ako vaše lietadlo mieri neodvratne do zeme, naberá rýchlosť, čudne sa pretáča, ohýbajú sa mu krídla a vydáva kvílivý aerodynamický plač, a malý pilot robí s páčkami riadenia, čo len vie. V celom vesmíre je na to úplne sám.

Celým telom sa nakláňa, aby zrovnal let svojho miláčika, úplne sa vžil, že sedí v jeho miniatúrnej kabínke, ale nie, je to už neodvratné… Len náraz, zvírené trosky z roztriešteného balzového dreva a poťahu krídel sa rozžiaria v silnom poludňajšom slnku. Ešte chvíľu mätúci zvuk motorčeka alebo svišťania, kým rýchlosť svetla, absorbovanú už-už sa slzami zalievajúcimi očami, dobehne v ušiach podstatne menšia rýchlosť šírenia zvuku a je koniec všetkým nádejam.

Čierne vrece a strelné modlitby, aby drahá ovládacia elektronika a spaľovací motorček prežili. To bolo bezsenných nocí po neúspešnom lietaní. Haváriu Boeingu neanalyzujú leteckí vyšetrovatelia tak podrobne, ako sa najbližšie dni pri našom kuchynskom stole rozoberali príčiny havárie mesiace stavaného aeroplánu z paličiek, papiera a laku. Naša mama mala naozaj zlaté srdce a nervy z titanu, keď už by som mal ostať pri leteckej terminológii.

Tak sa dieťa naučí rešpektovať a hľadať jasné pravdy a súvislosti. Nič menej, nič viac. Mohol byť model prekrásny ako cukrík, ak mal len trošku pokrivené krídla alebo ťažisko príliš vpredu, hneď po prvom štarte sa nemilosrdne zaryl do zeme…

Pred pár dňami bolo výročie konferencie vo Wannsee a tiež výročie oslobodenia nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Vo vile na brehu toho jazera sa 20. januára 1942 zlegitimizovalo a rozbehlo priemyselné vyvražďovanie ľudských bytostí na základe akýchsi časných a vrcholne pomýlených pravidiel.

A tam na tom poli nepredstaviteľnej pekelnej hrôzy obohnanom ostnatým drôtom sa skončilo 27. januára 1945. Na tri roky sa v mnohých srdciach otvorili pekelné brány. V drvivej väčšine sa pokáním a prejavením ľútosti nad fašistickým besnením aj uzavreli. No v niektorých sú otvorené doteraz.

Každý modelár vie na milimetre, kde má mať jeho model lietadla ťažisko. Každý, kto si hovorí, že naozaj nasleduje Krista, má s čírosťou slzy ktoréhokoľvek Mengeleho pokusného dieťaťa krištáľovo jasno, či bol alebo nebol holokaust absolútnym zlom. Ak má lietadlo ťažisko len trošičku vpredu alebo vzadu – „však čo, veď to je moja vec“ –, tak určite spadne a rozbije sa.

Ak kresťan má pocit, že „veď trošičku si to hádam tí Židia aj asi zaslúžili…“, tak jeho duchovný život sa veľmi rýchlo tragicky zaryje nosom do zmrznutej zeme. Všetky pobožnosti, krásne púte a prekrásne ružence omotané okolo spätného zrkadla svätenou vodou pravidelne vykropeného auta sa v okamihu rozbijú na kúsočky práve tak, aby sa vošli do čierneho vreca, černejšieho než všetky sadze samotného pekla.

Áno, je to možno trošku prekvapujúce, ale v kresťanstve sú jednoduché pravdy tie najpodstatnejšie. Dal si pohár vody smädnému, alebo nedal? Prichýlil si pocestného, alebo neprichýlil? O chorom ani nehovoriac. A čo hladujúci, najedli sa pri tebe? Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom! Vyber brvno zo svojho oka a potom ber rožtek vreckovky, aby si vybral smietku blížnemu. „Vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ A naozaj by sme nemali k zásadným pravdám pripisovať ani miniatúrnu čiaročku, ani to najmenšie hebrejské písmenko „jot“. Trochu parafrázujem, ale toto sú fakt Ježišove slová.

Teraz som mal chuť prejsť do prítomnosti. Hrozne sa mi však nechce. Tak ťažko sa dokazuje, že dva plus dva je štyri, keď o tom druhý nechce ani počuť. Veď viete, tá vojna, z ktorej sme už unavení… Stále len pozeráme tie správy, drony, čo narážajú do tankov a lovia vojakov v poli ako nejaký orol neoperené kuriatka. Vyčerpávajúce.

Jedni sú skľúčení z pohybov na fronte zlým smerom a iní ich možno aj oslavujú. Moskovský patriarcha žehnajúci invázne kríže je pre niekoho najsvätejší muž viery a boja proti skazenému Západu a pre iného ktosi, čo je hneď druhý odspodu, tesne za Judášom; s odstupom tak akurát na hrúbku jedného strieborniaka.

Fakt dobrí ľudia mi s neskrývanou radosťou a spokojnosťou hovoria, ako ich oslovili myšlienky hnutia Brat za brata. (Tu v tieni našej Kráľovej hole sa tieto myšlienky šíria až neuveriteľne rýchlo…) Vyžarujú nefalšované nadšenie prameniace z neschopnosti chápať širšie súvislosti. Tá akčná konfekcia, motorky (všetky západnej výroby, ani jedna vyrobená v Rusku…), vlajky. Svätojurajské stuhy.

Pritom skoro všetci sovietski zajatci z nemeckých koncentračných táborov boli po ich oslobodení odvlečení do sovietskych gulagov. Vraj sa nemali dať Nemcami chytiť. A čo, že ich už do útoku posielali bez jediného náboja, len tak s bajonetmi, veď si logicky ani len ten posledný nemohli nechať pre seba, ako vraj káže zvrátená logika vojny… A potom aj tí postrieľaní a postrieľané na našich uliciach v roku 1968. Akí sme my bratia?

Tak sa mi to akosi prepája, minulosť sa bolestne dotkla prítomnosti. Až chcem ísť na prameň, na tú prvú pravdu o vojne na Ukrajine. Mohol by som tú fundamentálnu otázku, kto koho napadol ako prvý, napísať. Ale načo? Kto sa pozerá cez evanjelium aj na dnešný svet, tú otázku nepotrebuje.

Kristus plače nad krvou pokrstených preliatou pokrstenými tým istým krstom. Rovnako veľkými slzami. No ťažiskovým bodom pri tejto vojne je odpoveď na inú jednoduchú otázku. Dobre si ju aj osobne zvažujem, lebo pri poslednom súde duší dnešnej generácie sa môže objaviť z úst samotného Majstra: „Lebo bol som brániaci sa. A nepomohol si mi…“ Ach, tie jednoduché fundamentálne otázky!

Andrej Legutký
Andrej Legutký je rímskokatolícky kňaz, rodák z mesta Svit. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Košiciach a Teologickú fakultu v Spišskom Podhradí. Okrem kňazskej služby v Jánovciach sa venuje duchovnému sprevádzaniu skautov a skautiek. Je pilotom všetkých typov padákových klzákov. Rád sa pohybuje aj v horách primerane veku a časovým možnostiam. Je autorom viacerých publikácii určených pre skautov a sporadicky prispieva do náboženských alebo skautských časopisov.
DoKostola.sk - O modeloch a ostnatých drôtoch

Na našej webovej stránke používame cookies, aby sme optimalizovali obsah na základe očakávaní používateľov. Nezbierame žiadne citlivé údaje.